Všetci školiaci sa piloti sedeli na svojich stoličkách v prezentačnej miestnosti len niekoľko metrov od hangáru.
Pred sebou mali na výklopných stolíkoch položené elektronické čítačky. Tie im slúžili ako študijné materiály. Každá z nich obsahovala úplnú špecifikáciu stíhačky SF 700 typ Siréna. Vydanie nutné pre pilota malo iba pár stoviek strán. John bol rád, že sa nemusia oboznámiť aj s manuálom servisných technikov, ktorý bol niekoľko krát rozsiahlejší. Hoci bol plne oboznámený so stíhačkou predchádzajúcej generácie a mal v nej nalietaných slušné množstvo hodín, bolo mu jasné, že stroj do ktorého sa dnes posadí, bude výrazne odlišný výkonom aj manévrovacími schopnosťami.
Major Kasimov chodil pred nimi sem a tam. Mával rukami a niečo im kládol na srdce. Každá veta z jeho úst znela akoby oznamovala informáciu, na ktorej závisia ich holé životy. Nikto z poslucháčov mu už ale nevenoval prílišnú pozornosť. Možno to bolo tým, že za posledné týždne sa takýchto „nevyhnutností“ John napočúval až príliš a ďalšie už nevedel vstrebať. Možno už bol presýtený radami a pokynmi z každej strany natoľko, že už ho žiadne ďalšie nezaujímali. Letmý pohľad po miestnosti mu dal jasne za pravdu. Všetci ostatní na tom boli rovnako. Zasnívané a unavené hlavy boli mysľami úplne niekde inde. Napätie v miestnosti rástlo a každý to cítil. Dlane mužov naokolo boli spotené a pohľady rozutekané. Čo chvíľa niekomu z prísediacich pilotov zabehol zrak ku dverám, cez ktoré sem pred niekoľkými hodinami prišli. Dvere boli perfektne odhlučnené, a tak sa každý mohol iba domnievať o aktivitách, ktoré prebiehajú za nimi. Celé toto čakanie bolo ako za trest. Najskôr si mohol každý z nich svoj stroj obzrieť a ohmatať. Všetky stíhačky boli natankované a pripravené na vzlet. Nikomu to ale nebolo dovolené, každý musel najskôr absolvovať toto mučenie plné tabuliek, grafov a schém.
Počas prednášky si John všimol, že ostatní štyria piloti sa už medzi sebou poznajú a vzájomne sa oslovujú prezývkami.
„Pravdepodobne sú to ich volacie znaky,“ pomyslel si John. Medzi pilotmi bolo normálne, že mená, ktoré používali v kokpitoch im boli bližšie ako tie, ktoré mali napísané v dokladoch. Zvyčajne sú im prideľované pred ich prvým letom. Hoci bude dnešný let pre nich v nových stíhačkách taktiež prvý, sú oveľa sebaistejší. Zrejme boli vybraní spomedzi aktívnych pilotov a zaradení do nového programu. John rozmýšľal, ktorí z nich sa pridajú k nemu a Aidenovi. Je zrejmé, že stíhači vybratí na nadchádzajúcu misiu sedia práve v tejto miestnosti.
Počas krátkej prestávky si stihol zbežne prelistovať ich zložky. Teda aspoň tie časti, ktoré boli dostupné jeho stupňu bezpečnostnej previerky. Určite urobili ostatní to isté o ňom. Nebolo v tom nič zákerné, každý chce proste vedieť, s kým bude lietať a aké má dotyčný výsledky v kokpite.
„Dobre páni, máte dvadsať minút na vyčúranie a osvieženie. Presne 12:30 sa stretneme v hangári pri stroji číslo šesť. Tam sa dozviete posledné podrobnosti o prvom teste. Rozchod!“
Štyria piloti sa zhlukli do skupinky a začali o niečom debatovať. John ich chvíľu pozoroval, potom vstal a vybral sa k nim. Rozhodol sa s nimi zoznámiť hneď a viac nečakať. Je dôležité začleniť sa čím skôr. Dobre si uvedomoval, aké silné väzby medzi týmito mužmi vznikajú a tiež aká je dôležitá súdržnosť v takomto špecifickom kolektíve.
„Ahoj, som John Waterbi,“ pristúpil k dôstojníkovi, ktorý stál pri ňom najbližšie a podal mu ruku. „Ty musíš byť kapitán Zubek.“
Muž naňho sprvu len nechápavo hľadel.
„Všimol som si, ako si prezeráš stíhačku so svojím menom,“ dodal John a pozrel na svoju napriahnutú ruku, aby na ňu upozornil.
Zubek si nedôverčivo premeral Johna a nakoniec zrakom spočinul na podávanej ruke.
„Viem veľmi dobre, kto si.“ Otočil sa tvárou k Johnovi tak, aby sa mu mohol pozerať priamo do očí. Ruky si skrížil cez hruď a bradu zdvihol opovrhnutím nahor. „A zároveň o tebe neviem vôbec nič. Viem to, že si sa tu zjavil pred pár týždňami, ako nejaký protekčný zázrak. Bez záznamov alebo hocijakej bojovej histórie.“ Zubek začal hovoriť hlasnejšie, aby upútal pozornosť zvyšných troch pilotov, ktorí sa v hlúčiku rozprávali neďaleko nich. „Takže čo o tebe nevieme, ale určite by sme chceli vedieť je, kto naozaj si a prečo ťa k nám priradili.“ Zubek jednou rukou mávol k ostatným. Krúživým gestom obsiahol zvyšok skupiny, čím na seba zobral rolu kolektívneho hovorcu. „Lietal si už vôbec na niečom mimo atmosféry? Nasadili ťa sem, aby si nás špehoval? Si iba cudzí človek a pokiaľ ide o mňa, chcem, aby to tak aj ostalo. Neviem, čo od teba môžem čakať a ani to nechcem zisťovať. Takže ti radím dobre, nestaraj sa do mňa a všetci budeme spokojní.“
„Vidím, že sme nezačali najlepšie,“ John mierne stiahol ponúkanú ruku, ale nechal ju visieť vo vzduchu. „Chcel som ťa len pozdraviť, vyzerá to, že budeme spolu v skupine tráviť dosť času.“
Zubek sa bez slova otočil a poodišiel niekoľko krokov, akoby jeho slová ani nepočul.
„Nič si z neho nerob, je to náš miestny mrzút a konšpirátor.“ Z hlúčiku sa vynoril najmenší pilot a vzhľadom aj najmladší. „Ja som Mao. Mao Rain. A áno som Číňan rovnako ako obaja moji rodičia. Toto sa ma pýtajú ľudia najčastejšie hneď po predstavení, tak som nás chcel tejto konverzácie ušetriť.“ Mao s úsmevom chytil Johnovi ruku a srdečne ňou zatriasol. S Knihovníkom si sa už zoznámil, ako sme pred chvíľou videli. Aspoň to už máš za sebou. Nemusíš sa ničoho báť, s ním to bude už len horšie. Svojho času som zbieral podpisy a spisoval petície na zmenu jeho volacieho znaku. Ale „Smejko“ mi neprešiel, a tak nám ostal Knihovník. Nemám tu žiadnu protekciu a ani strýka na veliteľstve. Škoda no. „Toto je poručík Ewans,“ ukázal na muža, ktorý bol k nemu najbližšie. Ewans, stále hlboko ponorený do technických špecifikácií, uprene hľadel na displej. Potom čo započul svoje meno, sa obzrel za seba. Johnovi pokýval bradou. Cez rameno mu podal ruku a stroho sa predstavil, „poručík Peter Ewans.“
Ewans bol černoch vysoký takmer dva metre. Hlavu mal oholenú do hladka a za uchom mal tetovanie. To bolo rovnaké ako symbol na nášivkách vojakov, ktorí ho prevzali z väzenského transportu. Malé okrídlené oko bolo na tmavej pleti sotva viditeľné, ale Johnovi aj tak neuniklo.
„John Waterbi,“ odvetil John a stihol Ewansovi potriasť rukou, než sa ten opäť vrátil k študovaniu technickej dokumentácie. Ewans niečo zabručal a opäť sa vrátil ku svojim skriptám. Stretnutie s novým kolegom ho nijak extra nezaujímalo. Vyzeralo to, ako by mu niekto oznámil, čo bude na večeru, a on s tým aj tak nemohol nič urobiť. Nemal nič proti Johnovi, ale pokiaľ nemal odpovede na všetky jeho otázky o stíhačke, v ktorej o chvíľu poletí, nemalo význam s ním teraz strácať čas.
V kokpite je známy ako „Chodec“. „Budete si rozumieť, je to super chlap,“ dodal Mao a pristúpil k poslednému pilotovi.
„A táto opicou zmietaná kapitánka je Sarah Wellsová,“ ukázal na chrbát ženy v uniforme, ktorá mala doteraz cez hlavu kapucňu a tmavé okuliare. „Jej volací znak je „zlodejka“ a myslí si, že sme tak blbí, že nás jej kecami o citlivých zreničkách opije ako malé deti.“ Mao si zakryl chrbtom dlane jednu stranu úst akoby šiel hovoriť niečo tajné, ale hlas mu ešte zosilnel. „Včera slečna nasávala a nerátala s tým, že ju sem dnes ráno narýchlo presunú ako náhradníčku. Chalan, čo tu mal byť miesto nej, si včera zlomil nohu. Jednoducho smoliar. Ešteže s ním nemusím letieť. No a Zlodejka tu teraz sedí s boľavou hlavou miesto neho.“ Mao sa škodoradostne rozosmial.
„Moc kecáš Potkan, nezdá sa ti?“ Kapitánka Wellsová si dala dolu kapucňu a vykročila ku Maovi. „Hlava ma bolí jedine z tvojich rozdrapených úst, čo sa nikdy nezavrú. Na rozdiel od teba mi pár večerných pohárikov nerobí problém.“
Wellsová si zložila okuliare a podala Johnovi ruku.
„Sarah alebo Zlodejka. Môžeš si vybrať, počujem na obe mená.“
Potriasli si rukami a Wellsová si opäť nasadila okuliare.
„Počkaj, tvoj volací znak je potkan?“ Johnovi sa takémuto klišé nechcelo veriť.
„Presne tak! Je to urážlivé? Možno. Je to rasistické? Takmer určite áno. Ale vadí mi to? Vôbec nie. V čínskej kultúre je potkan vznešené, múdre a prešibané zviera. Lepšie meno by som si sám nevybral. A to sme my. Nesúrodá skupinka lietajúcich zabijakov. Teraz nám prezraď, čo si zač ty.“ Mao sa oprel zadkom o stoličku a čakal Johnove rozprávanie. Wellsová a Zubek zbystrili a v očakávaní hľadeli na Johna. Dokonca aj Ewans odtrhol oči od čítačky a položil ju na stôl.
John nevedel ako presne začať. Aj keď vedel, že táto situácia nastane, nikdy si úplne nepremyslel, čo povie. Pomaly nadýchol a na chvíľu zadržal dych, aby získal čas na rozmyslenie. Nebol si istý, čo všetko môže prezradiť. Jeho zložka predsa nebola utajená bezdôvodne. V tom sa ale rozleteli dvere a do miestnosti rýchlo napochodoval major Kasimov.
„Koniec tlachania, hrdličky! Idete sa preletieť,“ oznámil im vecne a ukázal smerom k hangáru. „Pohyb! Makám, makám, za desať sekúnd nech ste všetci pri stroji číslo jeden.“
„Konečne! Vyzeralo to, že sa dnes ani nedočkáme,“ vyletelo z Maa a plesol Johna po ramene. „Nestrať niť, vypočujeme si to radi neskôr.“ Schytil svoju prilbu položenú pri stoličke a vybehol von. Za ním sa v chvate presúvali ostatní.
O pár okamihov neskôr stáli všetci pri Zubekovom stroji a Kasimov k nim otočil mobilný displej upevnený na malej plošine s kolieskami.
„Dnes vás nečaká nič svetoborné. Pôjde o krátky let, ktorého úlohou je, aby ste si stroj prvýkrát ohmatali a trochu sa s ním oťukali. Keďže ste poväčšine všetci aktívni piloti, nečakám žiadne komplikácie.“ Major sa pri poslednej vete pousmial a pozrel úkosom na Johna. „Aspoň poväčšine.“ Dodal po tichu.
„Všetci pozrite sem!“ Major sa dotkol displeja a ten okamžite vykreslil mapu oblasti okolo základne. „Hangár budete opúšťať jeden po druhom. Až prvý stroj opustí hangár a vzdiali sa do bezpečnej vzdialenosti“, ukáže prstom na bod na obrazovke označený ako D1, „dostane ďalší stroj povolenie na vzlet a môže opustiť hangár. Pokročilý navigačný systém vás vyvedie z doku sám, nikto nebude manuálne zasahovať do jeho chodu! Stroje sa sami zoradia v priradených rozostupoch na hranici D1. Po tom, čo budete všetci vonku, dostanete pokyn na vypnutie autopilota. Od vtedy ste každý zodpovedný za svoju 600 miliónovú stíhačku“. Prst presunul na sériu menších svetelných bodov zobrazených ďalej od základne. Dvakrát poklepal po jednom z nich a celá oblasť sa zväčšila a vycentrovala na strede displeja. „Bude nasledovať jednoduchý slalom. Dnes vám ešte nebudeme merať čas, dajte si skôr záležať na precíznosti. Chcem vidieť čistý prelet. Žiadne poskakovanie alebo natriasanie! Ak sa niekto nedajbože príliš priblíži k jednej z bóji, osobne ho nakopem do zadku!“
Z Johna náhle opadlo nadšenie a cítil ako mu zovrelo žalúdok. Tentoraz to Kasimov vravel všetkým, nebolo v tom nič osobné, ale John mal aj tak pocit, že jeho slová patrili najmä jemu. Pocit neistoty v ňom silil. Nasledoval neodbytný pocit paniky. Urobil naozaj dobre, že je tu? Pozrel na pilotov okolo seba. Pôsobili sebaisto a nabudene. Presne tak sa ešte pred pár dňami cítil aj on. Aj on sa videl, ako nepostrádateľná súčiastka v správne pracujúcom mechanizme. Ale bolo to naozaj tak? Nenechal sa iba zmanipulovať rečami Aidena? Rečami ktoré chcel v kútiku duše tak moc počuť? Slová o tom, že nie je na odpis a že sa bez neho kamarát nezaobíde, pretože v tom čo robil, bol najlepší pôsobili ako med na jazyku. Bola to rajská hudba pre uši. Čo ak ho tu chcel kamarát iba pre to, aby tu mal niekoho známeho komu môže veriť? Možno mu vôbec nešlo o jeho nalietané hodiny, skúsenosti a zručnosti. Čo ak...
John sa zhlboka nadýchol a na chvíľu dych zadržal v pľúcach. Cítil ako mu zvoľňuje tep a čierna machuľa pred očami ustupuje. Pozrel sa na ruky a videl ako mu zbledli kĺby na prstoch. Päste mal silno zaťaté, ale vôbec si to neuvedomoval. Až teraz sa prinútil prsty uvoľniť. Trochu s nimi hýbal sem a tam, aby sa im vrátila farba. „Ak budeš takto o sebe pochybovať, rovno sa na to vyser. Všetkým ušetríš kopu starostí. Ale keď si už ale tu, vysrať sa na takúto šancu by bolo kolosálne sprosté. Si pilot. A nezmenil na tom nič ani odchod z armády a ani to čo si myslia ostatní.“
Major Kazimov popisoval jednoduchý manéver, ktorým sa budú stíhačky vyhýbať pätnástim bójam. Nasledovať bude niekoľko desiatok kilometrový okruh okolo základne s postupnou akceleráciou na polovičný výkon.
„Po dokončení obletov sa opäť všetci zoradíte. Tentoraz v mieste ukončenia preletu v bode H. Ďalšou úlohou bude šprint. Prelet maximálnou rýchlosťou do vzdialenosti 300 kilometrov od základne. Priletíte do bodu I, kde si aj zastrieľate. Páliť budete na statické ciele zo vzdialenosti 500 metrov. Sú vysvietené ako bordely v Kondahu a dostatočne veľké na to, aby ste ich trafili snáď aspoň na druhý pokus. Automatické zameriavanie máte deaktivované, tak sa trošku potrápite. Po deaktivácii cieľov zaistíte zbrane a polovičným výkonom sa vrátite k základni do bodu D1. Nejaké otázky?“ Kazimov preletel pohľadom pilotov. „Nie? Výborne! Tak nasadať! Prvý štartuje Zubek, za ním Rain, Ewans, Wellsová a Waterbi. V poslednom stroji budem sedieť ja a dozerať na vás. Pohyb!“
*
John sedel v kokpite a sledoval pomaly sa vzďaľujúci stroj pred ním. Hotovo. Zaradil sa medzi ostatných.
„Teraz som na rade ja.“ John pozvoľna vydýchol. Snažil sa nebyť nervózny, ale čím viac sa na to sústredil, tým horšie to bolo. Cítil sa ako pred prvým rande. V hlave mu vírili všetky možné scenáre, ako môže svoj prvý let pokaziť a samozrejme aj to, že to uvidia všetci ostatní. Všetci ktorí ho sledujú ostrým, nezjednávaným pohľadom. Väčšina z nich totiž poriadne netuší, kto to tu vlastne sedí. Určite niekto výnimočný. Prečo by sa inak dostal medzi elitu vybranú na prísne tajnú misiu? Pulz mu v hrdle bubnoval stále nástojčivejšie. Krv v tepne sa snažila pretlačiť knedlík ktorý mu uviazol v hrdle a odmietal sa pohnúť.
„Waterbi vpred!“ ozval sa mu v uchu major.
Stačilo jednoduché potvrdenie príkazu a autopilot sa o všetko začal starať sám. Trysky na bruchu stroja zapískali a stíhačka sa v zapätí vzniesla nad podlahu. Tri podvozkové podpery pripomínajúce nohy pštrosa sa elegantne poskladali a zasunuli to trupu. Za nimi zaklapli dvierka, ktoré dokonale splývali s kovovo matným povrchom stroja. Stíhačka sa za pomoci bočných manévrovacích trysiek nasmerovala k hangárovým vrátam. Dva hlavné motory mierne zvýšili ťah a tlačili stíhačku von na určené miesto. Keď sa pred Johnom otvárali druhé vzduchotesné vráta pocítil zimomriavky na krku. Ťah motorov sa opäť zvýšil a stíhačka typu Siréna sa vydala ku zvyšku skupiny. O malú chvíľu sa už vznášala v línii ďalších štyroch lodí. Stoje boli vyrovnané s presnosťou niekoľkých centimetrov. John pokýval hlavou na pozdrav Zlodejke, ktorej stíhačka stála po jeho ľavej strane. Major Kasimov sa za nimi vydal hneď ako John opustil hangár. Zastal za zoradenými strojmi odkiaľ sa chystal sledovať priebeh prvého letu.
„Knihovník ideš prvý!“ Počuli všetci majorov rozkaz zo svojich intercomov umiestnených v prilbách. Zubek zvýšil výkon a jeho motory zahoreli sýto modrým pulzujúcim svetlom. Hneď na to vyrazil vpred. Hladký slalom rozostavanými bójkami bol pre Zubeka rutina, ktorá ho nijak nevyviedla z miery. Desať ladných vlnoviek preletel bez zaváhania a po poslednej sa vydal rovno k ďalšiemu bodu. John si uvedomil, že tieto isté manévre nacvičoval nespočetne veľa ráz aj on. A určite v ťažších podmienkach. Pod časovým stresom, cvičnou aj ostrou paľbou a simulovaným poškodením lode. Veď toto je nič. Všetko to veľmi dobre pozná. V ten moment pochopil, že mal obavy úplne zbytočne a chystal sa svoj prvý let poriadne užiť. „Podoťahujem tomuto mačiatku všetky šróbiky a Kasimov nech sa aj poserie.“ O niekoľko momentov opustila prekážkovú dráhu aj Wellsová a nastúpil John. Bez čakania chytil pevne pravou rukou riadiacu páku a ľavou pridal plyn. V očakávaní tiaže ktorá ho pri zrýchlení zatlačí do sedadla si oprel hlavu o opierku. Nič sa však nestalo. Stroj s číslom 5 sa vznášal vo vzduchoprázdne a tváril sa že Johnov pokyn nepočuje. „Čo to kurva...“
„Pán Waterbi, ak sa Vám to práve hodí, tak ste na rade a môžete vyraziť.“ Zašvihotal sarkasticky hlas majora Kasimova.
„Rozkaz pane! Idem na to.“ Odpovedal John nie preto, aby Kasimova neporazilo od zlosti, ale skôr preto, aby získal trochu času. Rýchlo behal očami po prístrojoch pred sebou. Všetko sa javilo tak ako má. Nikde žiadna výstraha ani alarm. „Krucinál!“ John pridal ešte viac plynu. Motory si stále iba ticho bzučali. Keď už Johna premáhalo zúfalstvo, všimol v priezore prilby odraz žltého blikania. Pozrel sa nad seba a v malej zostave vypínačov nad jeho hlavou vytrvalo blikalo deaktivačné tlačidlo autopilota.
„Waaaateeeeeerbiiiiiii. My čakáaaaame.“
Ľavou rukou vypol autopilota a v tom momente sa dostavila očakávaná odstredivá sila. Motory s hvízdaním sirén zavili a loď vystrelila dopredu. Stíhačka sa vyrútila priamo do stredu slalomovej dráhy a než ju dostal John pod kontrolu zrolovala prvých päť bójí, ktoré sa teraz nekontrolovateľne vzďaľovali od svojich pôvodných pozícií. Stíhačka zastavila tesne pred bójou číslo šesť. Tá bola len mierne posunutá nárazom inej bóje, ktorá toľko šťastia nemala.
„Kurva drát!“ uľavil si John. Ľavou rukou pevne zvieral páku ovládajúcu ťah motorov a podvedome ju stále tlačil do nulovej polohy.
V rádiovom éteri sa rozprestieralo ťaživé ticho, ktoré po pár sekundách preťal majorov znepokojivo kľudný hlas.
„Žiadam o povolenie zabiť Waterbiho.“
Odpovedal mu Aiden, ktorého hlas bol naopak značne pobavený. „Zamieta sa. Ešte mu dáme šancu. Ovládanie autopilota sa od predchádzajúceho modelu predsa len trochu líši.“ Aidenov hlas sa teraz zadúšal od smiechu. Určite viac než ten majorov. John by odprisahal, že si práve utieral z očí slzy smiechu. „Kapitán Waterbi nemajte obavy, videli sme to všetci. Nie je potrebné daný manéver znovu opakovať. Prosím pokračujte v cvičení.“
„Rozkaz!“ John zahanbením a zlosťou nad sebou samým zaťal zuby a pozvoľna zvyšoval výkon.
Zvyšok slalomu si ani neuvedomoval. Každým potočením kniplu sa viac a viac zžíval s loďou. Poslednú z bóji minul skôr, než si to uvedomil. Zdalo sa mu, akoby letel zahalený v hmle a len podvedome hýbal kniplom sem a tam. Zvýšil výkon motorov a viedol svoju stíhačku tak, aby okolo základne MS1 opísala plynulý okruh. Tentoraz už presne podľa zadania. Na radare videl majorovu stíhačku, ktorá sa ho držala ako kliešť. Bolo mu jasné, že major ho ostro sleduje odkedy sa prvý krát stretli. Teraz vedel že ho bude mať za zadkom všade kam sa pohne a jeho nežmurkajúce oči budú na ňom nalepené dňom i nocou. Dokonca mal pocit, že je neustále zameraný majorovými pulznými kanónmi. To bolo však určite len zdanie. John v to aspoň dúfal.
Mierne naklonil dopredu, aby videl na nos svojej stíhačky. „Ani oškretá nie je. Nemusel by to tak prežívať.“ Okruh okolo MS1 sa končil a John sa blížil ku zvyšku letky. Ostatné stroje boli zoradené jeden vedľa druhého a čakali kým sa k nim pripojí. Posledná stíhačka doplnila líniu utvorenú Zubekom, Maom, Ewansom a Wellsovou. Nad nimi pomaly preletel major Kasimov.
„Na každého z vás čaká päť cvičných cieľov. Kto minie na ich zničenie viac ako desať výstrelov, ten tu nemá čo robiť. Od zastavenia na značke máte na ich likvidáciu dvadsať sekúnd. Celkový počet výstrelov ako aj čas minutý nad rámec vám ovplyvnia celkové skóre. Knihovník pôjdeš opäť prvý. Na navigácii už vidíš svoju značku, z ktorej budeš páliť. Presunieš sa na ňu plnou rýchlosťou. Teraz!“ Major väčšinou vo svojich požiadavkách na zverencov preháňal, ale tentoraz to myslel smrteľne vážne. Hoci streľba v časovom limite a bez automatického zameriavania, bola sama o sebe náročná, dva výstrely na jeden cieľ v takejto vzdialenosti, boli splniteľné len pre tých najlepších.
Z motorov stroja číslo jedna vyšľahlo jasne modré svetlo a stíhačka sa rýchlo vzďaľovala od ostatných.
Z Johna už opadla hanba aj hnev na samého seba. „Taká trápna amatérčina. A rovno pred očami všetkých.“ Snáď v celom svojom doterajšom živote sa necítil taký zahanbený. Zodvihol si štít prilby a rozhliadol sa okolo seba. Čierna prázdnota spretrhaná vpichmi jasných ihiel ho celého obklopovala. Vpravo videl malú stanicu MS1 ako sa pomaly otáča okolo svojej osi. Tam niekde v riadiacej miestnosti plnej obrazoviek a holografických máp sedí Aiden, Dudov a ďalší dôležití ľudia, ktorí ho ľahko pošlú do väzenia ak ich nepresvedčí o svojich kvalitách. Navyše za zločin, ktorý ani nespáchal. Všetko to naňho pekne ušili. A to len preto, aby sa tu na ňom mohli spokojne zabávať. Urobili si z neho šaša. „Podpriemerný učiteľ vybratý na tajnú misiu. To určite!“
„Waterbi vpred! A skús zabrzdiť pred cvičnými cieľmi,“ ohlásil sa major a slovo „pred“ si vychutnal so silným prízvukovaním.
John automaticky chytil pravou rukou ovládanie kormidla a druhou zatlačil páku plynu na maximum. Tentoraz stíhačka vyrazila vpred bez zaváhania.
Keď sa John vrátil späť, presne sa zaradil na koniec formácie vedľa Wellsovej. V rádiu počul iba ticho a prvé čo ho napadlo bolo, že zasa niečo pokašlal.
„Letka, polovičným výkonom zahájte návrat na pozíciu D1. Odtiaľ budete postupne od čísla jedna rolovať do hangáru.“ Major Kasimov rozprával, akoby bol unavený z čakania na to, kým sa John vráti z poslednej úlohy a všetko s ním spojené ho už obťažovalo. Možno si len v duchu predstavoval ako sú všetci späť na stanici a tam verejne nakope Johnov zadok za to, že mu oškrel nový stroj, že ho všade zdržuje a že kvôli nejakým bláznom nad sebou, sa s ním musí ťahať po vzduchoprázdne.
