John Waterbi, časť 6

Autor: Tomáš Slanička | 21.1.2019 o 14:27 | (upravené 21.1.2019 o 14:34) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  16x

6. časť venujem Duškovi. Jemu sa to asi páči :)

Noc sa niesla v záchvevoch očakávania, ktoré vyháňalo spánok z hlavy. A tak John presedel väčšinu noci na posteli a očami hypnotizoval hodiny na náramku, aby sa hýbali rýchlejšie. Stroje sú však neúprosné a pracujú tak, ako boli navrhnuté. Bola ešte hlboká noc, keď vstal z postele a začal sa chystať na tak dlho očakávaný deň. Po krátkej hygienickej rutine si obliekol skafander, prilbu vzal do ruky a predlaktím si ju oprel o bok. Pozrel do zrkadla, zhlboka sa nadýchol, chvíľu vzduch zadržal a vydýchol na zrkadlo. Potom vyšiel z kajuty.

Identifikačný náramok ho hladko púšťal každým oddelením.  John prechádzal bielymi chodbami cez logistické, administratívne aj spravodajské oddelenia. Pri kantíne zahol doprava a výťah ho zviezol na prvé poschodie. Vystúpil z neho a stál pred posledným hermetickým zámkom s označením „HANGÁR“. Jasne si spomínal, ako sa sem pokúšal vstúpiť prvýkrát potom, čo na základňu dorazil s Aidenom. Vtedy ostali dvere pred ním pevne zavreté a jasné červené svetlo zo vstupnej konzoly ho stroho informovalo, že nemá povolený vstup. Dnes je to ale iné. Jeho povolenie sa mu aktivovalo pred pár chvíľami a jeho PAD mu to potvrdzoval v rohu displeja. John ho bez ďalšieho otáľania priložil ku konzole. Na tento jednoduchý pohyb mu bolo odpoveďou zelené svetlo a krátky potvrdzujúci tón. Dvere pred ním sa s tichým zašumením zatiahli do steny.

Johnovi nevedomky klesla sánka. Keďže prišiel výrazne v predstihu, myslel si, že tu nájde iba ak nutné minimum obslužného personálu. Miesto toho tu bolo veľa mechanikov, ktorí buď pripravovali stroje na štart alebo ich kontrolovali po pristáti. John vykročil do pracovnej vravy a svoju prilbu zovrel v ruke citeľne silnejšie. Organizované mravenisko okolo neho vytváralo zdanlivý dojem chaosu. Aj keď ľudia pobehovali z jednej strany na druhú, nikto do nikoho nevrážal, ani sa nemusel nikomu uhýbať. John krútil hlavou okolo seba a pripomínal si, aké je toto miesto vlastne veľké. Pravá aj ľavá strana hangáru boli navrhnuté tak, aby mohli poňať dvadsať jednomiestnych stíhačiek. Každá z nich bola uložená vo svojej prepážke šesťuholníkového tvaru. Steny tak pripomínali plásty včelieho úľu. Každá z týchto buniek mala implementovanú výsuvnú podlahu, ktorá v prípade potreby vedela vysunúť na nej položenú stíhačku von a potom ukotvená v reťazovom mechanizme sa zniesla na plochu hangáru, odkiaľ si ju prevzali mechanici. V prípade potreby tak mohli byť všetky stroje k dispozícii pilotom do niekoľkých minút. John si na to pamätal veľmi dobre. Sám takú situáciu neraz zažil. Plocha hangáru bola sama o sebe dosť rozľahlá na to, aby sa na ňu zmestili dve fregaty triedy Calysto uložené vedľa seba.

Teraz tu ale žiadne také lode neboli. Pred bezpečnostnými vrátami boli pristavené len jednomiestne stíhačky. Celkovo ich bolo 6 a každá mala koniec oboch krídiel zafarbený na oranžovo. John podľa toho vedel, že sú to cvičné stroje a vykročil k nim. Bol si istý, že v jednom z nich dnes poletí. 

Keď sa preplietol pomedzi obslužný personál až k nim, všimol si, že každá stíhačka je pri kokpite označená číslicou od 1 do 6 a pod každou z nich je magnetický štítok s menom pilota. „kap. Zubek“ prečítal si nápis v hlave a nemo pritom hýbal perami. Prvá asi niesla meno kapitána, s ktorým pravdepodobne poletí v rámci dnešného cvičného letu.

John si chvatne uvedomil, že tu musí byť aj jeho meno. Rýchlo obišiel prvý stroj a zastal pred druhým „por. Rain“. Potom prišiel k tretiemu, ktorý bol priradený poručíkovi Ewansovi a na štvrtý stroj kapitánovi Wellsovi“. Ani jedno z mien mu nebolo známe. Napokon podišiel k piatemu, kde pod číslicou 5 stálo meno „kap. Waterbi“.

„Takže mi naozaj vrátili hodnosť.“ John sa pousmial a odstúpil pár krokov dozadu, aby si stroj mohol lepšie pozrieť. Od adrenalínu sa mu rozšírili zreničky a po zátylku mu prebehlo ľadové zachvenie. V čase svojej aktívnej vojenskej kariéry lietal na strojoch, ktoré sa tomuto podobali len veľmi vzdialene. Tento stroj bol navrhnutý tak, aby mohol lietať aj pod hranicou nízkej orbity. Nebol teda výlučne navrhnutý pre operácie v beztiažovom stave. Nasávanie motorov naznačovalo, že v prípade potreby môžu spracovávať vzduch pre účinnejšie spaľovanie pri lete v atmosfére. Jednalo sa teda o viacúčelový stíhací stroj a o takom niečom ešte nepočul. Pokiaľ bolo Johnovi známe, niečo takéto nemali ani pozemské ozbrojené sily. Otázkou však zostáva, čoho je táto vecička naozaj schopná. To sa dozvie, až si ju sám vyskúša.

Pristúpil späť ku stíhačke a rukou prešiel po hrane krídla. Bolo to ako by celú scénu sledoval ponad svoje rameno. Aj cez rukavicu cítil ostré tvary nábežných hrán, no jeho ruka mu pripadala cudzia. Akoby patrila niekomu inému. Niekomu s kým sa John iba vzdialene poznal. Tu John pravdu mal aj nemal. Ruka síce bezpochyby patrila jemu, no túto stíhačku videl po prvý raz a všetko na nej bolo bezpochyby cudzie. John sa poobzeral okolo seba a uvidel, čo hľadal. Servisné schody boli pristavené neďaleko stíhačiek. Bez zdržovania si ich prisvojil a dotiahol ku stroju tak, aby mohol po nich vystúpať priamo ku kokpitu. Keďže sa jeho tréning mal začať o necelú hodinu, stroje už boli natankované, pripravené na štart a dokonca aj kokpity boli odomknuté. 

„Sláva ti veľký zelený Krčopažút!“ John sa nahol dovnútra a jedným odrazom sa odstrčil od schodov a prehupol cez okraj kokpitu. Sadol si do sedadla a prezeral si prístrojový panel.  Každý ukazovateľ mu bol veľmi dobre známy.  Rozmiestnenie bolo čiastočne pozmenené, ale na to si rýchlo zvykol. „Kto vie, či som nezabudol, ako sa takýto stroj štartuje,“  pohrával sa John s myšlienkou oživiť palubný počítač a zbežne si prezrieť technickú charakteristiku stíhačky. Prstom pomaly krúžil okolo aktivačného tlačidla a v duchu videl, ako sa všetky ukazovatele pred ním rozžiaria. Krytka aktivačného tlačidla už bola aj tak zdvihnutá, veď to je skoro osud. Táto mrška si o to priam koleduje, „že to chceš, že by si si to moc priala?“

„No ja snáď asi snívam Waterbi! Okamžite vylezte von, než vás odtiaľ vytiahnem nasilu, “kričal na Johna nižší dôstojník stojaci pri schodoch. „Kto vám dal povolenie alebo rozkaz tam vyliezť? Čo sa toho vôbec chytáte? A prečo sa so stíhačom typu Siréna rozprávate ako so svojou frajerkou, Waterbi?!“

John si neuvedomil, že hovorí nahlas. Asi sa v kokpite príliš uvoľnil a prestal sa kontrolovať. Bol to preňho asi silnejší moment, než by si bol ešte pred chvíľou pripustil.

„Pane, ja...“

„Ticho Waterbi!“ Je mi jasné že nemáte relevantnú odpoveď ani na jednu z mojich otázok. Jedine JA vás môžem pustiť do stroja a neviem o tom, že by som tak urobil. Navyše keď sa tu a teraz stretávame prvý raz!“

John sa snažil rýchlo vyliezť von, no pri prvom pokuse ho okamžite stiahli späť päťbodové bezpečnostné pásy, ktoré si pred okamihom prehodil cez plecia. 

„Pane je to nedorozumenie, myslel som, že mám ešte čas a len som chcel zistiť, či..“

„Je to snáď váš dar alebo nejaká biologická anomália vo vašej zadubenej hlave, že už pri prvom stretnutí do nepríčetnosti naseriete každého dôstojníka, ktorému ste počas výcviku podriadený?” Mával dôstojník Johnovi pred tvárou skleneným panelom s elektronickou zložkou. Zlostne ju potom hodil na stôl s náradím, ktorý tam mali pritiahnutý dvaja uškŕňajúci sa mechanici. Na takéto výjavy boli zrejme zvyknutí a Johnovo ponižovanie si s chuťou užívali. Občas jeden do druhého šťuchli lakťom alebo len prevrátili očami a odvrátili tváre, aby nebolo vidno, ako sa zadúšajú od smiechu.

John na chvíľu zauvažoval, že niekde v podvedomí chce možno naozaj všetkých dôstojníkov nasrať tak, aby ich od zlosti roztrhlo. „Asi stále pozostatok averzie tak dokonale vypestovanej a utuženej poslednými mesiacmi v armáde,“  pomyslel si John. Vďaka jeho chovaniu musel znášať ich rev, ktorý sa neustále rinul z ich nikdy sa nezatvárajúcich úst. Očividne jeho taktika nefungovala, inak by predsa nemusel toľko behať s vakom naloženým železom, nemusel by toľko klikovať, vždy keď sa ho na niečo opýtal a už vôbec by nemusel teraz počúvať majora, ktorý mu pri svojom kriku nepľuje do tváre len preto, že je o dobrých dvadsať čísel menší. Myslel si, že sa po ňom vozil iba poručík Hasan, ale teraz vidí, že je to asi naozaj nejaký „dar“, ktorý mu tu výrazne sťažuje život. Popri tom všetkom kriku, si John letmo všimol svoju zložku hodenú na stole. Pri náraze sa v nej zjasnel displej a na poslednej strane svietilo Johnovo hodnotenie z ukončených tréningov. Na začiatku strany stálo krátke zhrnutie poručíka Hasana, ktorý jeho celkové hodnotenie fyzickej zdatnosti ohodnotil známkou 4,1. Asi to je  nejaké previazanie s vesmírom a všehomírom, že si na poručíka John spomenul pred chvíľou. Poručík Hasan bol asi celkom spokojný s tým, ako si John viedol, keďže jeho konečné hodnotenie bolo viac ako povzbudivé. Maximálna známka má totiž hodnotu 5, a tak sa John dostal do veľmi pekného a dokonca mierneho nadpriemeru. „Nakoniec som možno aspoň tak dobrý ako Hasanova retardovaná sestra,“ blesklo Johnovi hlavou, keď odvrátil zrak od svojej zložky.

„Vy ma snáď ani nepočúvate Waterbi! Na vás si dám poriadneho majzla, to mi verte! A vy by ste si mali dať poriadneho majzla na mňa! Ak nebudete tam vonku plniť moje príkazy do bodky, osobne vás nadosmrti vykopem z kokpitu a je mi jedno , kto vás doňho posadil. Na to sa môžete spoľahnúť tak, ako že zajtra bude planéta pod nami stále červená! Je vám to úplne jasné Waterbi?!“ hromžiace oči sa prepaľovali Johnovi hlavou až niekam do lebky.

„Úplne jasné pane!“ John prirazil ruky k telu a vystrel sa tak, že už viac nevidel majorovu tvár, ktorá mu teraz hľadela na bradu. John počul pochybovačné zabručanie. Nato sa major otočil a  odkráčal na predletovú kontrolu prvej stíhačky. John si konečne mohol utrieť pot z čela.

 

 

                                                                          *

 

 

 

Aiden stál neďaleko zoradených cvičných strojov a pozorovoval ako major Kasimov  vrieska na Johna. Nemohol sa ubrániť úsmevu, keď videl ako John strnulo stojí a pozerá pred seba. Asi práve ďakuje Bohu, že meria o dobrých pätnásť čísel viac ako major a nemusí si zotierať z tváre jeho sliny. Aiden vedel, že sa John nevie dočkať cvičných letov a príde sem medzi prvými. Aj tak ale nečakal, že tu bude až s takým predstihom. Major, na začiatku úplne brunátny, sa pomaly upokojoval a  červeň z jeho tváre pozvoľna mizla. Napokon jednou rukou mávol po Johnovi, akoby nad ním lámal palicu a odchádzal k svojmu stroju.

„Už má asi dosť,“ pomyslel si Aiden a šiel pozdraviť Johna.

„Vidím, že začínaš dobre. Major Kasimov bude asi ďalší dôstojník, ktorý si ťa obľúbil,“  tľapol Johna po chrbte a uznanlivo pokýval bradou. Po celej tvári sa mu pritom tiahol široký úsmev.

Keď zbadal John starého priateľa, trochu sa uvoľnil.  „Povedz mi Aiden, ako to, že ma tu všetci neznášajú? Je to týmto miestom alebo priamo týmito ľuďmi? Veď dole na povrchu ma všetci milovali. Bol som ozdobou každej spoločenskej udalosti.“

„Mňa sa nepýtaj, ja to tiež nechápem. Veď predsa plníš svoje povinnosti do bodky a rovnako aj všetky príkazy vyšších hodností. Presne tak, ako to dôstojníci majú radi.“ Sarkastický tón len podtrhol Aidenov vyčítavý pohľad.

„Chcel som si tam iba sadnúť a zistiť, či sa mi tam zmestia kolená, nechcel som hneď odletieť. Ani odpáliť polovicu základne.“

„No vyzeralo to tak, že tam chceš ostať žiť a pokiaľ všetko pôjde dobre, o rok alebo dva sa so stíhačkou oženíš.“ Aiden sa už neovládal a ramená mu smiechom poskakovali hore a dolu. „Ja ti to nemám za zlé, nová siréna je unikátna, neexistuje nič, čo by sa jej vyrovnalo. Aspoň nič o čom by sme vedeli.“

Johnovi sa opäť rozžiarili oči a otočil sa späť ku stíhačke. „Dobre, že si o tom začal. Mám na teba pár otázok. Napríklad, aký ťah vyvinie impulzný pohon? Ako dopadli záťažové testy v atmosfére? Myslím tým, aká je konštrukčná rýchlosť v atmosfére Marsu? Používa jeden druh paliva, alebo...“

„Počkaj, počkaj,“ zastavil Aiden prúd Johnových otázok zdvihnutou rukou. „Teraz začnete krátkou teóriou, tam sa všetko dozvieš. Potom si môžeš vyskúšať prvý let mimo stanice. Keďže ide o tvoj prvý let po rokoch, hmm... nazvime to oddychovej prestávky, pôjde len o jednoduché manévre. Je to záležitosť postupov. Ide o to, aby si si na stroj postupne zvykol. Odporúčam ti, nepredvádzať sa a plniť príkazy majora. Kasimov bude letieť vo svojom stroji vedľa teba a bude sledovať každý tvoj krok. Keďže máš bohaté skúsenosti ako vesmírny bojový pilot, mohol som presvedčiť Dudova, aby ťa vyškrtli zo zdĺhavých teoretických prednášok a rovno posadili do kokpitu. Musíš však absolvovať povinné letecké kurzy tak ako ostatní začínajúci piloti.“

John vytušil, že to Aiden myslí dobre. Nechcel, aby mal kvôli jeho prešľapom problémy. Bolo mu jasné, že zaňho nasadzuje krk len tým, že ho do programu dosadil.

„Rozkaz pane!“ zasalutoval John a prirazil päty k sebe. „Budete na mňa pyšný pane!“

„Myslím to vážne John. Ak to poserieš tu, už ti nepomôžem a vrátiš sa najbližším transportom do Mawnu. A rovno do basy.“ Aiden trochu stíšil hlas a pristúpil bližšie k Johnovi. „Si tu, pretože si bol výborný pilot a ja viem, že ním stále si. Tiež viem, že sa tam vonku na teba môžem spoľahnúť. Ak si ale nevyriešiš svoje problémy s vnímaním autorít, nebudeš tu môcť s nami pracovať.“

John čítal v kamarátovej tvári smrteľnú vážnosť. Aiden nežartoval a jeho spustené plecia naznačovali, ako ťažko naňho dopadala dôležitosť utajenej misie.

„Ja spolu s ďalšími členmi komisie budem sedieť hore v stredisku a sledovať ťa na monitoroch. Odteraz budeš bodovaný za každé pritiahnutie kniplu, tak ma nesklam.“

John sa nakrátko pozrel na špičky svojich nôh, len aby sa vzápätí pozrel Aidenovi uprene do očí.

„Dobre Aiden. Koniec srandičiek, ...poďme na to.“

Aiden mu položil ruku na rameno a trochu ho stisol.

„Konečne John, ktorého si pamätám a ktorého tu chcem mať.“

 

„Keď sa Vám to bude hodiť Waterbi, pridajte sa k nám na stručnú teóriu!“

Major Kasimov kričal niekde spoza krídla posledného stroja.

John sa uškrnul na Aidena a v rýchlosti mu zasalutoval. Nato vykročil smerom, odkiaľ sa pred chvíľou ozýval hlas majora.

„John!“  zvolal Aiden na jeho vzďaľujúci sa chrbát.

John sa otočil, ale nezastal. Hľadel na Aidena a cúval chrbtom k hlúčiku pilotov zoradených pred majorom.

„Zlom väz!“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Siekelovci sa stiahli. La Casa de Slota prešla k právnikovi z kauzy emisie

Firma, ktorá vilu vlastní, dlhuje Trabelssiemu.

Stĺpček šéfredaktorky

Nech hanba po hlasovaní o kandidatúre Fica nie je kolektívna

Fico nie je jediným problémom voľby.

DOMOV

Voľba ústavných sudcov: Pozrite si možné scenáre vývoja (video)

Čo všetko sa môže v parlamente odohrať v utorok?


Už ste čítali?