John Waterbi, časť 4

Autor: Tomáš Slanička | 10.1.2019 o 19:37 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  9x

John je občan nenápadnej marsovskej kolónie. Po tom, čo náhle ukončil jednu kapitolu svojho života a začal pracovať ako stredoškolský učiteľ fyziky, myslel si, že už ho v živote nič zaujímavé nestretne. Lenže...

Stúpanie nad mladú atmosféru červenej planéty prebiehalo rýchlo a v tichosti. Plukovník vedel, že John nemá náladu na žiadny rozhovor s ním a potrebuje všetky okolnosti ohľadom jeho náhlej životnej zmeny riadne vstrebať.  Vytiahol si zložku s nejakými dokumentami a začal si ich prezerať.

John sa cítil podvedený a naštvaný. Neskutočne naštvaný. Masíroval si zápästia otlačené od pút, ktoré mu len pred malou chvíľou dali dolu. Pozeral na podlahu pred sebou a bojoval s pocitom zložiť Dudova dobre mierenou ranou do brady. Nebolo to ale tak jednoduché. Dobre vedel, že v momente, kedy naňho v súdnej sieni pokynul a súhlasil tak s jeho ponukou, stal sa mu služobne podriadeným. A napadnutie dôstojníka by ho poslalo do väzenia, ktorému sa práve len tak tak vyhol. K jeho už pripísaným štyrom rokom by mu určite ešte niečo vymysleli, aby mu jeho nútený pobyt trochu predĺžili.  Nehovoriac o tom, že by mu celý pobyt poriadne „osladili“.

Kabínu zalialo jasné svetlo. Ako sa loď vzniesla nad oblaky a vystúpila z atmosféry, jej vnútro zaliali zlatavé lúče Slnka. Posádka okamžite pocítila absenciu gravitácie.

John očarene, akoby pod vplyvom nejakého kúzla alebo najsilnejšej drogy pozrel oknom von. Veľmi dobre si pamätal tento pocit. Pocit, ktorý už tak dlho nezažil, a preto si ho teraz náležite užíval. Tisíce spomienok, ktoré sa teraz vynárali v Johnovej hlave, tvorili zmes sladko-horkých príchutí. Jedno však bolo isté. Opäť raz si silno pripomenul, ako veľmi miluje lietanie a ako veľmi mu celý ten čas chýbalo.

Plukovník sa nenápadne usmial, keď videl, ako sa John zatváril.

„Asi Vám to chýbalo, že pán Waterbi?“

„Viac než si viete predstaviť.“

Pilot nadviazal spojenie s riadením dopravy stanice MOS-1, ktorá bola jedna z dvoch vesmírnych staníc Marsu a bola k planéte najbližšie.

„Kto ešte nesedí, nech tak urobí a pripúta sa. Zahajujeme priblíženie k doku,“ ozval sa z reproduktorov hlas pilota.

 

Pohľad z kabíny na stanicu MOS-1 privolal Johnovi záchvev nostalgie. Za tých pár rokov sa zmenila len málo. John presne vedel, ktorý je dokovací hangár stíhačov, cez ktorý vlietal a vylietal pri každom cvičení či ostrej misii.

Stanica bola vysoká asi 60 metrov a mala tvar obráteného a nesúrodého kužeľu. Úplne na vrchu bolo riadiace a komunikačné stredisko.  Tvrdeným sklom vykladané rozľahlé oddelenie na streche, z ktorej stúpali dlhé antény a rádiové paraboly.

Svetlo nad vyklápacou rampou sa rozsvietilo najskôr na oranžovo a vzápätí na zeleno. Loď bola teraz bezpečne ukotvená so stanicou a tlak v prechodovej komore sa vyrovnal.

„Až po Vás,“ oznámil Dudov a pokynul Johnovi k východu.

„John!“ s neskrývanou radosťou v tvári vykríkol Aiden, keď posádka vystupovala z lode. Čakal ich pri nástupnej rampe a s rozprestretými rukami sa chcel zvítať s Johnom.

„Slizák,“ odvetil John a bez zastavenia prešiel okolo Aidena.

„Ale no tak, nebuď ako decko!“

„Môžem si byť čím chcem.“

 „Bolo to pre tvoje dobro,“ smial sa Aiden a volal za odchádzajúcim Johnom.

„Nenávidím ťa.“

 

Celý komplex stanice MOS-1 bol obsadený personálom a presúvajúcimi sa jednotkami. Všetci vyzerali plne zamestnaní svojimi povinnosťami. Zhluky tiel sa presúvali na všetky strany a ak nekontrolovali zoznamy expedovaného alebo prijímaného tovaru, väčšinou obsluhovali nakladacie roboty, ktoré ľahko presúvali ťažké krabice plné vybavenia. Traja mechanici práve pribehli k lodi, ktorou priletel John. Jeden niesol hrubú hadicu na doplnenie paliva orbitálnych lodí. Ďalší sa svižne pustil do zbežnej kontroly palubných systémov a posledný z mechanikov napojil svoj servisný počítač k riadiacej jednotke lode a spustil rýchlu diagnostiku.

John kráčal smerom k východu z hangáru. Priestory MOS-1 mu neboli cudzie. Ostré biele svetlá a hladké steny z pevných zliatin pôsobili chladne a funkčne. John mal ale aj tak pocit, že je tu viac doma ako vo svojom malom domčeku v Mawne. Pred rokmi počas svojho výcviku tu odslúžil časť svojich tréningov pre privyknutie na beztiažový stav. 

Aj keď bol hangár veľký ako tri futbalové ihriská a plne vyťažený na svoje kapacity, dalo sa v ňom ľahko orientovať. Rôznofarebné pruhy na zemi jasne informovali o tom, ktorá farba kam vedie. Navigovanie by tu teda zvládol aj ten, kto by sa tu ocitol prvý raz.

John prešiel hlavnou bránou hangáru. Vedľa neho kráčal Aiden, ktorý ho rýchlou chôdzou dobehol.

„Nejak rýchlo si sa rozbehol a ani nevieš, kam máš ísť.“ Povedal Aiden a z vrecka uniformy si vybral služobný preukaz.

„Nejak tuším. Strategické plánovanie je stále na deviatom?“

Aiden sa pri najbližších dverách autorizoval svojím preukazom a tie sa s tichým zabzučaním a bliknutím zelenej kontrolky zasunuli do steny a pustili oboch dnu.

„Nemáme počkať na Dudova?“ zaváhal John pred vstupom.

„Nie je potreba. Plukovník sa k nám pridá trochu neskôr. Ja ťa zatiaľ oboznámim s tým, čo ťa najbližšie tri mesiace čaká.“

Na konci širokej chodby, ktorou obaja kráčali bol obslužný výťah. Aj v ňom bolo potrebné, aby sa Aiden opäť identifikoval svojím služobným čipom. Až potom sa výťah pohol smerom hore. Za pár sekúnd vystupovali na deviatom a najvyššom poschodí stanice MOS-1. Stráž pred ďalšími dverami zasalutovala a vpustila ich dnu. Vošli do veľkej miestnosti plnej prepážkami oddelených pracovísk. Tu sa už žiadny mechanik ani obslužný personál nepohyboval. Ľudia tu mali buď biele alebo sivé kombinézy. Len občas bolo možné zahliadnuť niekoho v obleku či dôstojníckej uniforme.

„Takto rušno tu býva skoro stále. Ani sa ma nepýtaj, čo tu všetci tí ľudia robia. Sám presne neviem.“

John pozeral na množstvo ľudí na poschodí a celý výjav mu pripadal ako roj včiel usilovne na niečom pracujúcich. Nezasvätenému by to pripadalo ako chaos, ale tieto včeličky dobre vedia, ktorá na čom pracuje a ktorá s ktorou spolupracuje.  

Na pravej strane týchto kancelárskych buniek bolo niekoľko zasadacích miestností. A pri každej z nich bol v stene zabudovaný displej informujúci o aktuálnej alebo plánovanej obsadenosti.

„STA 24/6“ svietilo na jednom z displejov. K týmto dverám zamieril Aiden.

„Táto je nateraz naša. A opäť... čo to znamená, netuším.“

„Ako dlho už pracuješ pre týchto ľudí ?!“ spýtal sa podozrievavo John.

„Nie tak dlho. A vôbec. Nesúď ma. Oni prosto milujú skratky. Niekedy majú skratku pre skratku.“

V miestnosti sa automaticky rozsvietili svetlá a osvetlili oválny stôl v strede miestnosti.

„Ak chceš kávu, je tam v rohu. Nájdeš tam aj nejaké keksy a vodu.“ Aiden si pri týchto slovách dal dole svoju bundu letectva a prehodil si ju cez jednu zo stoličiek. John si vtedy všimol, že ani tá jeho nemá žiadne označenie letky alebo pluku.

„Voda bude stačiť,“ povedal John a šiel smerom k nachystaným fľašiam. „Dáš si aj ty niečo?“

„Mne nič, díky.“ Aiden zapol prezentátor a nad stolom sa rozlialo modravé svetlo holografického projektoru.

„Tak sa dajme do toho, nech už vieš, čo sa na teba chystá. Tu je zoznam tréningov a výcvikov, ktoré musíš absolvovať.“

Projektor zobrazoval pomaly sa posúvajúci text v bodoch. Zoznam plynul od spodu smerom nahor. Aiden s Johnom skákali očami z položky na položku.

„Ako vidíš, je toho dosť. Ale väčšinou z toho si si už raz prešiel, takže bude to pre teba hračka dokopať aj teraz.“ Aiden potľapkal Johna chlácholivo po ramene, ale v duchu bol rád, že všetky tieto aktivity nemusí absolvovať s ním.

„Začneš tým základným. To je rozvoj fyzičky a prežitia v extrémnych podmienkach. Nič príjemné, ale pár behov ti len prospeje.“ Aiden sa zasmial a keď naňho John nechápavo pozrel, len sa chytil oboma rukami za brucho a potriasol si ním. „Nepozeraj tak na mňa. Pri tom tvojom učiteľovaní, si dosť  zlenivel a zaguľatil si sa.“

„To je voda ty blbec!“ John si to len tak nenechal. „Navyše...v škole som získal neoceniteľnú duševnú odolnosť. Takú ti tu žiadny výcvik nedá.“

„John, vieš predsa, že už platia pravidlá oslovenia podľa hodností aj pre teba. Nezabúdaj na to...vojak.“

John sa postavil pred Aidena, prirazil päty k sebe a zasalutoval.

„Žiadam o prepáčenie pane! Nesprávne a nerozumne som sa vyjadril pane! Moje telo iba zadržiava vodu, to nie je tuk VY blbec!“ kričal John tak, až sa niekoľko ľudí pred ich zasadačkou zastavilo a vzhliadlo smerom k nim. Aiden priskočil k veľkému oknu, cez ktoré na nich teraz hľadelo niekoľko zvedavých tvárí a jedným dotykom ho zatemnil.

„Dobre, dobre, nemusíš to hrotiť.“ Smial sa Aiden, na toto máme ešte dosť času. „Koniec koncov, pri rozvoji fyzičky ťa to naučia...že som sa ja blbec ozýval.“

„Sám si za to môžeš ty blbeček.“

„Aspoň pred nadriadenými nie, prosím ťa John. Nechce sa mi riešiť ešte aj tvoje kázenské priestupky.“

„Ako povieš, blbeček.“

Chvíľu na seba mlčky pozerali, potom sa John zmierlivo ujal slova.

„Ukáž ešte raz, na čo sa to mám najbližšie tešiť.“

Prechádzali si zoznam Johnových tréningov, školení, taktických výcvikov ako aj lekárskych prehliadok. Bolo toho viac než dosť, až miestami John pochyboval, že bude mať vôbec čas na spánok. Ako prvé boli na zozname lekárske prehliadky. Takže celý prvý týždeň sa okolo neho budú točiť lekári a všemožní odborníci z oblasti ľudského tela, aby potvrdili, že je Johnov fyzický stav vyhovujúci pre zrýchlený výcvik bojového pilota.

Keď si spolu prešli každú z položiek na zozname podrobnejšie, skopíroval Aiden  celý zoznam do nového Johnovho komunikátora. Tento pôsobil oveľa jednoduchšie, než jeho osobný, ktorý používal každý deň na hovory, správy a zábavu. Jeho osobný mu bude v najbližšej dobe tak či tak zabavený. John s tým rátal. Prostredie, v ktorom sa od teraz bude pohybovať, podliehalo utajeniu a akákoľvek možnosť narušenia bezpečnosti je neprípustná. Nový náramok na sebe niesol identifikačné číslo, ktoré bude určite totožné s Johnovým. Okrem toho mal na spodnej strane vyrazenú krvnú skupinu nositeľa.

„Toto je tvoje osobné PAD (personal authorisation device). Náramok ti bude aj autorizačným povolením pre vstup do jednotlivých sekcií. Dokonca ťa bude aj pravidelne informovať o zmenách v tvojom rozpise, ak nejaké nastanú, samozrejme. Pre dnešok máš voľno. Ak ti môžem poradiť, využi ho na oddych. Od zajtra 5:00 si ťa berú do rúk lapiduchovia a dnešok si mal dlhý a náročný.“

„Presne to som mal v pláne. Dúfam, že tu máte pohodlnejšie postele než policajti.“

„Postele sú fajn, matrace sú tak akurát tvrdé a kantína varí obstojne. Žiadne proteínové náhražky a sójové blufy ako v armádnej kuchyni na Marse. Cestou na izbu si ešte vyzdvihni úbor, uniformu a ostatné veci, čo budeš potrebovať. Všetko ti vydajú v zásobovacom sklade. Ak sa už nepamätáš, kde to je, komunikátor ťa bude navigovať.“

„Myslím, že to zvládnem. Ďakujem Aiden,“ odpovedal John a myslel to úprimne.

Aiden ostal trochu zaskočený, ale nijak na to nereagoval. Vycítil, že sa jeho staré puto s priateľom pomaly zotavuje a bol za to veľmi vďačný.

„Ja musím teraz bežať po svojich povinnostiach a budem pár dní preč, ale keď sa vrátim, zájdeme na pivo. Pokecáme o tom, ako sa ti to tu pozdáva a možno aj o starých časov. Čo ty na to?“

„To by mohlo byť fajn.“

Spoločne vyšli z miestnosti a ich oči zalialo biele svetlo kancelárskeho osvetlenia.

„Drž sa John. Viem, že to zvládneš. A ver mi. Všetko to bude stáť za to.“ Aiden spiklenecky žmurkol a podal Johnovi ruku.

„Dúfam, že nekecáš a nezničil si mi kariéru učiteľa pre nič za nič,“ pousmial sa John a potriasol Aidenovi rukou.

Aiden rýchlo zmizol v zhluku ľudí pracujúcich na oddelení.

Johnov komunikátor blikal malou modrou ikonou v rohu displeja. Oznamoval tak nositeľovi, že obsahuje ešte nezobrazené úlohy. Prvou na zozname bol výdajný sklad a prebratie výstroja.

„Tu ma bude ešte aj ten blbý náramok buzerovať.“ Povzdychol si John a prstom poklepal po blikajúcom ozname. Prelistoval na zoznam vecí, ktoré si mal prevziať a potvrdil ho priložením ukazováku. Jeho odtlačok prsta potvrdil správu a tá sa zaradila medzi prečítané.  Výdajný sklad bol na piatom poschodí a do PAD sa stiahlo niekoľko nových oprávnení na vstup.

Kajuta pre regrútov, bola malá a stroho zariadená a v každom rohu  bola jedna posteľ. John mal to šťastie, že mal tú svoju len pre seba. Aspoň zatiaľ tomu bolo tak. Na stoličke vedľa postele mal položenú kôpku vojenského oblečenia a pevných topánok určených do nepohodlia. Pod nimi bol cvičebný úbor a športová obuv. Teraz sa ešte každý kus oblečenia a výbavy leskol a všetko bolo úhľadne zložené a poskladané.

„Mám také tušenie, že kým skončím so svojím nadupaným výcvikom, takto pekne sa už nebudú ligotať.“

John si ľahol na posteľ a zavrel oči. Posledné dni únavy naňho rýchlo doľahli a viečka sa mu s úľavou zavreli. Spal iba päť minút, než sa mu na zápästí rozvibrovalo PAD. John si pretrel oči a uvedomil si, že spal celých osem hodín. Teraz ho zobudila správa na ruke, kde si prečítal, že sa má o dvadsať minút hlásiť na internom oddelení zdravotníckeho krídla. Tu strávi väčšinu dňa a večer ho už čakala iba prednáška z „Komunikácie s nadriadeným“.

„Hmmm, prisahal by som, že to na zozname ešte včera nebolo. Musel mi to extra vybaviť Aiden alebo Dudov. “ Johna to celkom pobavilo a s úsmevom na tvári a pocitom uspokojenia šiel do sprchy.

 

 

*

 

 

Prvá ordinácia, ktorú navštívil, bola taká obyčajná, až si John pripadal, ako na preventívnej prehliadke u svojho lekára. Sestra bola neustále niečí pre teba m podráždená a lekár pacienta vyšetril strojovo bez vážnejšieho záujmu. V podstate to prebehlo tak, ako očakával.  Odobrali mu vzorky krvi,  moču, vyšetrili pľúca aj srdce. Ani sa nenazdal a do jeho zdravotnej zložky sa zahryzlo prvé doktorove razítko s nápisom „SCHOPNÝ“.

Postupom týždňa sa John presúval od jedných dverí ku druhým, kde mu lekári robili najrôznejšie testy a zostavovali mu kompletný zdravotný záznam jeho fyzických schopností ako aj nedostatkov. Absolvoval všetky možné aj nemožné vakcinácie a dostal také dávky chémie, že si myslel, že už v ňom nič cudzorodé nemôže žiť. Jediný zádrhel nastal pri teste na drogy, hľadali sa totiž známky aj tých, ako ich John nazýval, „rekreačných“. A v jeho tele ich ešte stále kolovalo ľahko zistiteľné množstvo. Nakoniec ale všetko upratala správa od Dudova, aby sa tieto výsledky nebrali do úvahy, a tak boli pekne potichu zametené pod koberec. 

„A vy sa vždy tak usmievate, či len dnešok je niečím výnimočný?“ neodolal John trochu si rypnúť do sestry, ktorá práve plnila injekčné pero jeho posledným očkovaním. Vyzerala prísne ako väzenský bachar a John pochyboval, že sa kútiky jej úst prehupnú v úsmev do konca pracovnej zmeny. „Možno, ak by som si teraz zlomil ruku o skriňu, tak by sa schuti zasmiala,“ zauvažoval John sám pre seba, ale vzápätí si uvedomil, že to zase až tak veľmi netúži zistiť.

„Málokedy som takto veselá, to až ty si mi rozjasnil deň. Gate dolu fešáčik! Uvidíme, či sa budeš smiať aj o chvíľu,“ zdvihla sestra pero hrotom hore a vytlačila z neho bublinu v inak presne odmeranej dávke vakcíny.

„To len tak? Bez lásky? Bez hudby? Ani večeru mi nekúpite?“

„Hááá, hááá!“ prevrátila sestra oči v stĺp a urobila na Johna znudenú grimasu. „Ak by som dostala dolár zakaždým, keď počujem tento trápny vtip, žijem s doživotnou rentou vo vlastnej vile na Floride. Už ma neser a gate dolu!“

John si chytil nohavice a stiahol si ich aj s trenkami na kotníky.

„Tadááá!“

Sestra pozerala šokovane na Johna! Trápnych vtipov pri očkovaní si užila až-až, ale zatiaľ nikto žiadny nedotiahol takto ďaleko.

„Tak teda, ja som John!“ natiahol John ruku k sestre. „A môžeš ma vziať na to rande zlato.“

„Stačilo si nohavice len potiahnuť dole. Táto ide do zadku. Nepotrebujem z teba vidieť všetko.“

„No už sa stalo.“ John sa otočil zadkom ku sestre a oprel sa o lehátko pred sebou. „A ty sa voláš?“

„Teraz drž šašo, trochu to pichne.“

„Tak ja ťa budem volať Nataša. Vyzeráš totiž ako Nataša. Páči sa ti také meno Na...aúúú.“ Vetu už nestihol dokončiť, pretože sa mu do svalu pravej polky zaborila ihla, ktorá tam bola vpravená značne necitlivo.

„No prosím, ďalší hrdina.“ Sestra sa zasmiala a vytiahla ihlu von. „Bude ťa to bolieť ešte pár hodín. Ak by si sa cítil malátne, alebo by si mal horúčku, zastav sa tu opäť na návštevu.“

„Čo to kurva bolo Nataša? Takú bolesť som ešte asi nezažil“ John sa snažil narovnať a rukou si držal miesto vpichu. „Tak, aby si vedela, sem sa už nevrátim a na to rande môžeš tiež zabudnúť.“

„Čo je to tu za hluk?!“ Do ordinácie vstúpila doktorka, ktorú doteraz John nestretol. „A prečo tu ten človek stoji nahý?“ Pozerala prekvapene na Johna.

Mladá doktorka s dlhými štíhlymi nohami a hustými čiernymi vlasmi, ktoré boli zopnuté v drdole vytočenom dohora, len neveriacky hľadela na výjav pred sebou. Jej prísne zelené oči hľadeli na Johna ponad čierne rámy okuliarov. Jemné pehy na tvári sa pozvoľna vytrácali tým, ako sa jej do tváre nahrnula krv zapýrením. Bojovala s kútikmi úst, ktoré sa snažili podvoliť nekontrolovateľnému výbuchu smiechu.

John sa vystrel rýchlo ako šibnutím biča. Bolesť odoznela rovnako rýchlo ako prišla. V tvári bol červený ako slnko na Japonskej vlajke a ruky mal stále silno zaťaté okolo nohavíc, ktoré si pre zmenu vytiahol až príliš vysoko.

„Ty tie gate nevieš nosiť normálne, že šašo?“ spýtala sa sestra Johna. „Stále ho musíš niekomu ukazovať?“ Setra popri tom odkladala injekčné pero a použité tampóny.

John si nohavice upravil na prijateľnú hladinu a zbežne sa začal kontrolovať.

„Nemôžeš si robiť takéto žarty z regrútov, Tereza. Aj oni sú len ľudia.“ Povedala doktorka a usmiala sa na Johna. „Prepáčte jej to, prosím.“

„Tak tentoraz to naozaj nie je moja vina,“ ohradila sa sestra a prísne pozrela na Johna.

„Akože nie?!“ vyhŕkol John, aby prerušil sestru. „Normálne ma zneužila. Cítim sa tak špinavo, že sa budem do rána sprchovať.“ Uškrnul sa John na sestru a pristúpil k doktorke.

„Pani doktorka, veľmi rád by som Vás požiadal o pomoc pri spísaní sťažnosti na takto hrubé porušovanie ľudských práv a zásahov proti mojej dôstojnosti. Ak by ste mali dnes večer čas, rád by som Vás pozval na večeru, kde môžeme prebrať detaily. “

Doktorka si otvorila zložku položenú na jej stole. Zbežne ju preletela očami.

„Žiaľ, pán Waterbi, veľmi mi lichotíte, ale mám osobné pravidlo, ktoré mi zakazuje chodiť na večeru s mužom, ktorého penis som videla skôr ako jeho tvár. Navyše som šťastne vydatá.“ Usmiala sa na Johna a v zložke mu odfajkla posledné vyšetrenie. Túto mu teraz podávala.

„Tak to chápem. Ľudí s pravidlami ja rešpektujem.“ Vzal si svoju zložku do ruky a otočil sa k odchodu. Cestou von sa pristavil pri sestre, ktorá sa už teraz široko usmievala pobavená jeho nezdarom. Priklonil sa k nej a polohlasne, tak aby to doktorka nepočula, jej povedal:

„Takto sa dáva citlivo košom. Zapamätaj si to Nataša.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prečo je dôležitý Ústavný súd?

Dzurinda: Fico ma nevyrušuje, jeho kandidatúra na Ústavný súd áno

Štyri dôvody Mikuláša Dzurindu, prečo mu prekáža Ficova kandidatúra.

KULTÚRA

Zomrela princezná so zlatou hviezdou Marie Kyselková

Dostala niekoľko filmových rolí krátko po sebe a potom ponuky utíchli.

Autorská strana Evy Borušovičovej

V ruke držíme bombu. Tiká a ruší našu koncentráciu

Myslenie pomalé a rýchle niekde medzi voľbami a rozvodom.


Už ste čítali?