reklama

John Waterbi, časť 3

John je občan nenápadnej marsovskej kolónie. Po tom, čo náhle ukončil jednu kapitolu svojho života a začal pracovať ako stredoškolský učiteľ fyziky, myslel si, že už ho v živote nič zaujímavé nestretne. Lenže...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

„Vôbec to nevyzerá dobre pán Waterbi. Je mi ľúto, ale váš prípad je vcelku exemplárny príklad toho, ako sa drogoví výtržníci zatvárajú do ciel v zrýchlených konaniach. Ako váš právnik Vám hovorím, že prieť sa tu nemá cenu. Radím Vám pristúpiť na dohodu. A to nech Vám ponúknu akúkoľvek dohodu, ktorá je lepšia ako maximálny trest, vo Vašom prípade hovoríme o štyroch rokov natvrdo.“

John pozeral na svojho rýchlo hovoriaceho právnika s otvorenými ústami.

„Ako to myslíte?! Na akú dohodu?! Veď ja som tu obeť! Všetko prekrútili proti mne! Na nikoho som nezaútočil, iba som sa bránil!“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Ja Vám verím, ale ja nebudem ten, ktorý bude v súdnej miestnosti klopkať kladivkom a vynášať rozsudok. Žiaľ všetky dôkazy sú proti Vám. Svedkovia prakticky nie sú. Aspoň nie takí, ktorí by svedčili vo váš prospech. Našla sa zbraň s vašimi odtlačkami, podotýkam, že iba s vašimi. Boli ste silno pod vplyvom alkoholu a sako ste mali zateplené drogami.“

„Bola to len mariška.“

„A tá je u nás stále nelegálna. Navyše Vaša „Mariška“ je geneticky modifikovaná a extra silná. Ak chcete beztrestne húliť na ulici, odsťahujte sa na Zem. Odporúčam Kaliforniu.“

„Tak to bude tiež problém.“

Vysoký a chudý právnik v lacnom obleku na chvíľu zastal a zahľadel sa na Johna. Jeho poslednú vetu nechal bez poznámky. Vedel, že sa za ňou skrýva iný príbeh, ale nechcel o ňom nič viac vedieť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Keby ste aspoň neočúrali toho policajta. Dal si potom veľmi záležať, aby všetky stopy proti Vám boli bezchybne zabezpečené. Neexistuje spôsob, ako by sme niečo z dôkazov mohli napadnúť.“

John počúval svojho obhajcu a jednou rukou si mnul oči.

„Čo teda navrhujete? Mám sa ku všetkému priznať a dúfať, že vyfasujem tri roky?“

„Presne tak! A možno Vám trest za dobré správanie aj skrátia,“ dodal právnik povzbudivo a poslal Johnovi neistý úsmev. „Ale na kariéru učiteľa môžete zabudnúť. To je Vám dúfam jasné.“

„Ono sa to kariérou nikdy nedalo nazvať.“ John si prestal masírovať oči a zaostril na obhajcu. „Ďakujem Vám za nič pán doktor práv. Budem sa radšej hájiť sám.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ako chcete pán Waterbi. Je to Váš život a je na Vás, kde a ako ho chcete prežiť alebo živoriť. Tak či onak, Vaša odvaha mi je inšpiráciou. Dúfam, že na ňu moc veľmi nedoplatíte. Zajtra pred sudcom Vám prajem veľa šťastia.“ Prstom sa dotkol ovládacieho panelu pri dverách a jeho dlhý nos sa priblížil k intercomu. „STRÁŽ!“

Službukonajúci policajt otvoril bezpečnostné dvere vyšetrovacej miestnosti a právnik odišiel. John bol hneď potom eskortovaný do svojej cely.

Stropné biele svetlo pohaslo a vystriedalo ho zelenkavé svetlo tabuľky označujúcej smer núdzového východu. To indikovalo čas na spánok. Chodbou až do Johnovej cely sa niesol tlmený zvuk nočného vysielania jednej z miestnych webových staníc. Táto hrala prevažne popovú hudbu rokov 2000. John tieto vykopávky nemal rád, ale nesťažoval sa. Spať sa mu nechcelo a aj tak by hudba nestíchla. Skôr by bola iba hlučnejšia. Nočnú službu mal totiž poručík Swarinský.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„To dievča predsa nemohlo zmiznúť pod zem. Určite sa nájde a všetko sa vysvetlí,“ uvažoval John a bol odhodlaný za svoju pravdu bojovať. Nenechá sa zavrieť do basy za niečo, čo neurobil. „Celé toto je bezprecedentná volovina. A ja sa len tak bez boja nevzdám!“

Keď ráno službukonajúci dozorca odomkol Johnovu celu, ten už sedel oblečený na lavici a sústredene hľadel pred seba. Sako mal síce pokrčené, ale bola aj viditeľná snaha o jeho vystieranie. John bol umytý podľa najlepších možností, ale v tvári sa mu javila únava a prebdená noc.

„Waterbi, vstávaj! Sudca sa už na teba teší,“ ozval sa poručík Swarinský spoza dvier cely a svojím služobným preukazom odkódoval zámok. Ozvalo sa jasné cvaknutie a dvere sa otvorili. Poručík práve doraňajkoval a ústa mal ešte mastné od praženice, ktorú si priviezol z domu.

„Zápästia k sebe!“ Veľkým krokom vošiel dnu a putami kývol na Johna.

„Je to naozaj nutné?! Sľubujem, že Vás už neočúram. Veď sa mi ani nedá. Bol som teraz pred chvíľou.“ Neodpustil si unavený John aspoň malé rypnutie.

„Veď on ťa ten humor prejde Waterbi. V base sa už na teba trasú. Vyfasoval si sudcu Ganta a ten feťákov mávajúcich zbraňou na slušných ľudí domov neposiela.“ Poručík Swarinský sa zazubil a z jeho cibuľového dychu sa robilo Johnovi nevoľno. Ten len prehltol naprázdno a nechal si na ruky nasadiť putá. Magnetické zámky zacvakli silno k sebe a putá sa zároveň prepojili s príručným počítačom poručíka. Ten tak mohol nielen neustále sledovať väzňovu polohu, ale mu aj v prípade potreby uštedriť paralyzujúci šok.

„Waterbi, no tak. Daj mi prosím zámienku,“ Swarinský sa na Johna široko usmial a prstom si poťukal na ovládacie rozhranie pút zobrazené na jeho počítači pripevnenom na zápästí. Cez to mohol ľahko poslať väzňovi do tela 30 tisíc voltov a na mieste ho tak paralyzovať.

„Vynasnažím sa Vám nevyhovieť,“ usmial sa naňho John a nechal sa vyviesť z cely. Kráčali dlhou chodbou s bielymi stenami. Cestou míňali mnoho dverí, za ktorými sedeli detektívi, pochôdzkari, dopraváci a ďalší strážcovia poriadku. Všetci riešili svoje dôležité prípady. Dvere sa otvárali a zatvárali. Ľudia chodili dnu a von. Celkovo vládol na chodbe čulý ruch, ale Johnovi a jeho sprievodu nevenoval nikto ani pramalú pozornosť. Na vrátnici pri poslednom uzamknutom priechode podpísal John prepúšťaciu správu, ktorá mu neumožňovala zhola nič. Potvrdzovala iba to, že je prepustený z dočasnej väzby a bude eskortovaný na súdne pojednávanie, na ktorom sa rozhodne, kam ďalej poputuje. Poručík Swarinský ho vyviedol von pred policajnú stanicu. Pred ňou už čakal označený voz Marsovskej polície s ďalším policajtom vo vnútri.

„Hlavu dole!“ Aj keď to nebolo treba, chytil poručík Johnovu hlavu a stiahol ju popod strechu auta. Spravil to zbytočne brutálne a náležite si to vychutnal. Sám si potom sadol vedľa kolegu a vyrazili k budove súdu. Cesta trvala iba chvíľu a trasa bola Johnovi známa. Viedla centrom Mawnu a to nebolo moc veľké.

Poručík Swarinský sa otočil dozadu.

„Waterbi, vedel si, že má sudca Gant dcéru?“

„Netušil som to Emil,“ odpovedal John nezaujato a ďalej hľadel z okna.

Policajt na mieste vodiča sa začal zadúšať od smiechu a riadenie rýchlo prenechal autopilotovi. Swarinský drgol lakťom do kolegu a znovu sa otočil k Johnovi.

„Odkiaľ vieš moje meno?!“

„Videl som ho na tvojom vrecku s desiatou dnes ráno...Emil.“

„Veď teba ten humor rýchlo prejde. Sľubujem ti to.“ Poručík sa otočil dopredu a pohodlne sa zaboril do sedadla.

„A hneď ti aj poviem prečo. Sudca Gant ma totiž dcéru. Je to jeho zlatíčko. Jeho miláčik. Žiarivý mesiac jeho temných nocí. Ale Jeho princezná sa posledné mesiace nesprávala, ako sa na mladú dámu patrí. Dala sa na zlé chodníčky, pretože mala zlých priateľov. A tí ju na jednom z ich prechľastaných večierkov zoznámili s drogami. A nie s hocijakými. Dievča do seba v ten večer pustilo pól gramu syntetického kazaínu. Pozemský kokaín je proti tomu ako slabé zatočenie hlavy, keď sa rýchlo postavíš z gauča. Jeho malá Jeny ležala 3 dni v kóme, kým sa nakoniec prebrala. Mala z pekla šťastie!“ Poručík sa opäť otočil smerom k Johnovi.

„A teraz príde tá časť, kde sa to už týka teba. Gant odvtedy neznáša drogy a to hocijaké. A viac ako drogy neznáša už iba tých, čo drogy dílujú. A ak neznáša ešte niekoho viac ako tých, ktorí drogy dílujú, tak tých, ktorí dílujú drogy nevinným deťom!“ Swarinskému sa v tvári zjavil výraz víťazstva a zadosťučinenia. Užíval si pohľad na Johnovu vystrašenú tvár plnú zúfalstva. 

„Ale ber to z tej lepšej stránky. Aspoň to máš za sebou raz dva. Žiadne súdne prieťahy. Čím skôr sa do lochu dostaneš, tým skôr z neho vypadneš.“

„Kurva!“ prehnalo sa Johnovi hlavou, ale nepovedal nič.

Auto zastavilo priamo pred budovou súdu a poručík Swarinský vyviedol Johna z auta až pred vstupnú halu. Tam odovzdal doklady k Johnovmu prípadu súdnej stráži a tá si ho prebrala.

„Maj sa pekne Waterbi a neboj sa. Vo väzniciach sa už neznásilňuje tak často ako kedysi,“ zasmial sa Swarinský a odovzdal Johna eskorte.

„Tomu verím Emil. Veď odkedy teba pustili, všetci väzni si vydýchli,“ dodal John a videl ako sa Swarinskému skrivila tvár od zlosti.

*

„Prípad 3142-33. John Waterbi verzus Únia Marsovských kolónií.“

Vo veľkej miestnosti obkladanej červeným železitým kameňom sa niesol hlas dozorcu ako výstrel zo zbrane. Dvere do súdnej siene sa otvorili a John s putami na rukách vošiel dnu. Jeho kroky boli vedené eskortujúcim strážnikom, ktorý ho držal za rameno. Sudca si zatiaľ na displeji implementovanom v tenkej fólii pred sebou nechal zobraziť Johnovu zložku. Stručný popis prípadu spolu s priloženým zoznamom dôkazov otočili kútiky sudcovských úst do znechutenej grimasy. Jeho husté obočie sa mračilo a nozdry široko rozostúpili. Johnovi bolo hneď jasné, že nemá práve šťastne našliapnuté. Nechcel sa ale vzdať tak ľahko. Keď ho strážnik doviedol až na lavicu obžalovaných, položili si pred seba jeho zložku s poznámkami a kartičkami s obhajobou. Keď si utriedil myšlienky v hlave, vyčkával na sudcu, ktorý si stále predčítal jeho spis. Zrazu si všimol ešte jednu zložku. Bola neoznačená a tenká, položená na rohu stola. Skoro ako by bola prázdna. Na jej okraji bolo tenkým markerom napísané: „kamerové záznamy – John Waterbi - 3142, 31. jún 2112“

John si vzal zložku do rúk a vybral z nej tenkú fóliu s integrovaným displejom. Rovnakú ako teraz držal sudca Gant. Stlačil na nej symbol play a tá začala prehrávať záznamy z tej nešťastnej noci. Záznam trval iba 35 sekúnd, ale bolo tam všetko. Všetko, čo mohlo Johnovi iba poškodiť. Bol tam zostrih toho, ako John útočí na muža pokojne sediaceho v rohu miestnosti, ako ho ohrozuje so zbraňou, ktorú zrazu odniekiaľ vytiahol a nakoniec ako ňou máva pri bare, za ktorým sa krčí vydesený barman. 

„To je v prdeli, totálne v prdeli!“ Iba táto jedna myšlienka víri opakovane v Johnovej hlave. „Veď to kurva nemôžu, toto mi zničí môj skurvený život!“

Záznam sa ukončil. Ruky klesli odovzdane na stôl a displej nechali skĺznuť po prstoch dolu. Zo zložky vypadlo ešte niečo. Takmer nepovšimnuteľne. John pozeral na malú čiernu vizitku. Veľmi dobre ju poznal, už raz totiž takú dostal.

„Prešiel som si Váš spis mladý muž a nepáči sa mi. Vy sa mi nepáčite! Žial naša benevolentná justícia si vyžaduje, aby ste mali tak ako každý právo na obhajobu. Počúvam Vás pán Waterbi, teraz máte prvú aj poslednú príležitosť sa obhájiť.“

Sudcov jasný pohľad vravel, že ho vonkoncom nezaujíma, čím a ako sa bude obžalovaný hájiť.

„Já...“ začal John neiste, stále v šoku z toho čo práve videl. „Všetko je to podvod! Je to celé zohrané a vykonštruované! Stalo sa to úplne inak a za iných okolností ako tvrdí spis! To dievča môže potvrdiť, že...“

„Bravo, pán Waterbi,“ zahriakol sudca Johnove neisté bľabotanie. „Úplne nepriestrelná obhajoba. Takú môžem iba ťažko prehliadať. Ale nebuďte z toho nešťastný, počúvam aj “lepšie“. Asi ste sa nemali tak rýchlo zbavovať svojho obhajcu.“ Sudca sa narovnal a namieril kladivkom smerom k trestnej lavici. „Osobne sa mi z Vás dvíha žalúdok. Myslím, že ste morom pre spoločnosť a čo ma najviac mrzí, že maximálny trest nemôže byť pre žumpu ako vy vyšší.“

Posledné slová sa sudcovi niesli z úst s takým odporom, že nebolo pochýb o tom, že každé slovo myslí smrteľne vážne. Tvar mal brunátnu a hánky na ruke mu zbeleli pri tom, ako zvieral kladivko.

„Odsudzujem Vás preto na štyri roky v zariadení tretej nápravnovýchovnej skupine bez možnosti skoršieho prepustenia!“ Kladivko dopadlo so silným buchnutím na podložku. „Boh Vás ochraňuj, ak sa tu ešte niekedy stretneme a nech je milostivý k vašej duši. Ja totiž nebudem.“ Sudca Gant sa s veľkým zadosťučinením oprel do operadla svojho kresla a užíval si pohľad na tvár Johna, ktorému ešte poriadne nedošlo, čo sa stalo. Strážnik pristúpil k Johnovi a silným stiskom na ramene ho zodvihol na nohy. Vyvádzal ho von, kde ho odovzdá eskorte väzenskej stráže. Podľa zákona musí odsúdený bezodkladne nastúpiť svoj výkon trestu.

Vtom mu všetko došlo. Všetko zapadlo na svoje miesto. John vedel presne, čo sa práve stalo. Cítil zlosť. Najmučivejšiu zlosť. Zlosť samého na seba. Ako len mohol byť taký hlúpy a nechať na seba toto všetko narafičiť. Zdvihol oči od podlahy a rozhliadal sa po sieni. Bola skoro prázdna, ale vyčkávajúci pohľad plukovníka Dudova by zachytil aj v preplnenej miestnosti napratanej do prasknutia. Ruku, v ktorej stále držal tmavú kartičku len s telefónnym číslom, zovrel v päsť. Pozrel sa uprene Dudovoi do očí a za ten krátky okamih prebehol medzi nimi jasný signál. John slabo kývol bradou na súhlas a plukovník mu rovnako pokynul naspäť.

*

Bočnou chodbou bez prístupu verejnosti odviedla ozbrojená stráž odsúdeného v služobnému východu. Putá na rukách boli po vynesení rozsudku a vyvedení zo súdnej siene prepojené s putami na nohách. To umožňovalo nositeľovi robiť iba krátke kroky.

Vonku pristavené auto nieslo na bielom pancierovom plášti označenie väzenskej polície. Johna posadil jeden strážnik dnu na jedno z miest pre odsúdených. Aj keď tu bolo až desať miest pre väzňov, John si mohol užívať komfort jediného návštevníka. Svorka pripevnená na oceľovom lanku spájajúceho putá na nohách a na rukách bezpečne zapadla do svojho protikusu uchyteného v podlahe. Na jej konci sa rozsvietil zelený indikátor. Ten zároveň vysielal signál do informačného systému ostrahy. Keby sa väzeň pokúšal nejak manipulovať s poistkou v podlahe, stráž by bola ihneď informovaná.

Pulzný rotor elektrickej pohonnej jednotky s tichým bzučaním naskočil. Vozidlo sa pohlo vpred.

Cesta ubiehala veľmi plynulo. Toto vozidlo malo právo prednostnej jazdy, a tak si vedelo vyčariť zelenú na každej križovatke. Stráž bola profesionálna a celú cestu s Johnom neprehodili ani slovo. Za to bol John vďačný. Ak by ho do väzenia eskortoval vyrývačný poručík Swarinský, vyfasoval by asi ďalší rok za pokus o napadnutie policajta. Určite by našiel spôsob, ako sa z pút dostať. A to aj keby si mal nohu odhryznúť. Za rozbitý nos poručíka by to stálo.

Keď sa blížili k miestu Johnovho núteného pobytu, displej vozidla zablikal upozornením na prichádzajúcu správu. Po jej prečítaní sa obaja strážnici na seba pozreli, ale nijak ďalej nereagovali. Správu potvrdili a pokračovali v ceste.

V diaľke už bolo možné rozoznať strážne veže rozložené v rohoch šesťuholníkovej pevnosti. Na jej príjazdovej ceste sa víril červený prach. Cesta ešte nebola plne dokončená. Toto zariadenie bolo postavené iba pred nedávnom.

„Snáď na mojej posteli ešte nebol nikto ubodaný ani znásilnený,“ zadúfal John. Tušil totiž, že aj keď pristúpil na Dudov návrh, pár nocí si v cele pobudne. Aspoň do tej doby, než sa všetko právne utrasie a jeho spis zmizne zo systému.

Čím bližšie boli k odbočke z hlavnej cesty, tým zreteľnejšie bolo, že víriaci sa prach na ceste nerozvíril vietor. Bol jasne ohraničený a víril sa spod kolies motorových hliadok. Štyri terénne motorky so zapnutými majákmi postupovali rýchlo vpred. Eskortné vozidlo stráže prešlo miesto odbočenia a plynule za ním sa pripojili policajné motorky tak, že dve sa zaradili za vozidlo a dve pred neho. John teraz vedel, že sa z jeho osoby odsúdenej stala osoba chránená.

„Dudov pracuje rýchlejšie než daňový úrad a to je teda čo povedať,“ pomyslel si John.

Pocit úľavy sa mu rozlieval v ramenách a postupne prechádzal do celého tela. Vedel však, že toto vykúpenie bude draho zaplatené.

Cesta trvala ešte asi ďalšiu pol hodinu, keď začala kolóna spomaľovať až zastavila uprostred cesty. Strážnik, ktorý ho sprvu spútaval, mu teraz prišiel dať putá dole. Zámky na rukách aj na nohách sa s cvaknutím odomkli a padli na zem.

„Sme na mieste,“ povedal stroho strážnik a čakal, kým sa John nepostaví. John vystúpil z pancierovanej dodávky a rozhliadol sa. Zastavili v púšti uprostred ničoho. Na vôkol nebolo nič okrem horského masívu črtajúceho sa v pozadí horizontu.

A transportéru. Lietajúci stroj o veľkosti autobusu sedel na ceste pred jeho eskortou. Mal spustenú nástupnú plošinu a tá bola chránená dvomi vojakmi v čiernych uniformách. Ich jediným označením bola malá nášivka s krídlami obopínajúcimi oko. Tváre mali zakryté tmavým sklom prilieb a v rukách automatické útočné pušky vybavené tým najlepším, čo dnes zbrojársky priemysel mohol ponúknuť. Dokreslením obrazu nebezpečnosti týchto chlapov bol pripnutý nôž na pravom kotníku a záložná pištoľ na stehne.

John pozrel na strážnika vedľa neho, ale ten len uprene pozeral pred seba. Aj čestná stráž buckinghamského palácu mala určite väčší zmysel pre humor. Nemalo zmysel sa snažiť z neho čokoľvek vyčítať. Vykročil teda k transportéru. Po manipulačnej plošine k nemu pomaly postupoval plukovník Dudov.

„Veľmi rád Vás vidím, pán Waterbi,“ privítal ho plukovník so širokým, preňho tak netypickým úsmevom.

„Áno. To určite.“

John oplatil plukovníkovi úsmev. Ten jeho bol však silený a sarkastický. Prešiel okolo plukovníka dovnútra lode a zložil sa na prvé voľné sedadlo pre posádku. Dudov krátko pozrel na väzenskú eskortu. Nič nepovedal. Ani oni od neho nič nechceli. Len tam stáli ako vytesaní z kameňa a čakali, kedy neoznačená loď odletí.

Dudov vošiel do lode a sadol si oproti Johnovi. Vojaci šli za ním. Ich miesta boli hneď pri rampe. Tá sa zavrela s tlmeným hydraulickým bzučaním.

„Rozhodli ste sa veľmi dobre pán Waterbi.“

„Nemal som veľmi na výber.“

Loď sa v oblaku prachu zdvihla zo zeme a tryskové motory ju rýchlo začali dvíhať k oblohe. John vyzrel oknom von na väzenskú eskortu, ktorá ho sem doviezla z Mawnu. Všetci ešte stáli v pozore a hľadeli za rýchlo sa zmenšujúcou bodkou na oblohe.

Tomáš Slanička

Tomáš Slanička

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mám rád sci-fi žáner a tejto témy sa budú týkať aj moje publikácie. Dúfam, že sa tu nájde zopár priaznivcov a niekoho moje riadky aj potešia. Tu budem pridávať časti príbehu Johna Waterbiho, kolonistu žijúceho na Marse, ktorého najväčšie životné dobrodružstvo ešte len čaká... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu