John Waterbi, časť 2

Autor: Tomáš Slanička | 1.1.2019 o 22:59 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  19x

John je občan nenápadnej marsovskej kolónie. Po tom, čo náhle ukončil jednu kapitolu svojho života a začal pracovať ako stredoškolský učiteľ fyziky, myslel si, že už ho v živote nič zaujímavé nestretne. Lenže...

II.

Dnešné sedenie v triede bolo obzvlášť náročné. Decká cítia vo vzduchu vôňu prázdnin a venujú sa výhradne svojim záležitostiam a plánom na leto. Johnovi to ale nevadí. Je rád, že nemusí nikoho vychovávať ani vzdelávať (nie že by jedno z toho malo u tupoňov šancu.) Poslednú noc toho moc nenaspal. Ani noc pred tým a vlastne ani noc pred ňou. Odkedy ho pred tromi dňami navštívil Aiden s Dedovom, mal so spánkom problémy. Celú noc sa v posteli iba prevaľoval a spánok sa mu vyhýbal. Keď nakoniec unavený zaspal, bolo to len na pár minút a potom sa strhol prepotený a zadýchaný. Tieto stavy poznal dobre. Len dúfal, že sa ich už nadobro zbavil. Presne takéto noci zažíval prvé dlhé týždne svojho civilného života ako radový občan marsovskej kolónie. Cez všetku pretvárku, ktorou sa snažil Aidena oklamať, vedel, že jeho návšteva mu do mysli naženie dávnych démonov a nebude nad ňou môcť len tak mávnuť rukou. Nepomohla tomu ani fľaša rumu, ktorú dorazil po tom, čo za obomi zavrel dvere.

„Pán učiteľ, tešíte sa na leto tak ako ja? Že to bude úplne úžasné?”

„Drž hubu Mark!“

Mark sa posmutnelý posadil a pod lavicou si začal rolovať malé dávky marihuany do pripravených balíčkov.

„To decko by si malo znížiť dávky vlastnej medicíny, inak skončí nešťastne.“ pomyslel si John a nastavil si prehrávač hudby v komunikátore o niečo hlasnejšie. Zavrel oči a pohodlne sa zaboril do stoličky. Po chvíli jedno oko znovu pootvoril a ešte raz pozrel na Marka.

„Správny učiteľ by sa nemal tváriť, že to nevidí. Asi by som ho mal poslať k riaditeľovi, aby mu pomohol nájsť v živote správny smer.

Ale ja som super správny učiteľ a tu trávu mu na konci hodiny zhabem. Aspoň budem mať nejaké zásoby na leto a chlapec mi ich navyše pekne zabalí. Myslím, že takáto príučka posilnená silným sklamaním je účinnejšia ako pokarhanie od riaditeľa. Veď ja to vlastne robím pre jeho dobro, chudáčika malého.“

Zvoní.

John sa postavil zo stoličky a vykročil smerom k Markovi. Bude to také malé poďakovanie od Marka za to, že budúci rok bude môcť byť hrdým členom IV.B.

 

*

 

 

„Šiesty! Presne toľký som prebehol školskou bránou. Šiesty! Myslel som, že sa pri Markovi až toľko nezdržím, ale vypáčiť vrecko ľahkej drogy z jeho tučných prstov bolo náročnejšie, než som čakal. Ešte som mu stihol povedať, že je to pre jeho dobro a vybehol som z triedy von. Ku koncu to pár metrov pred bránou ešte vyzeralo na solídne piate miesto, ale v tom sa tučná Berta z II.D rozbehla nadľudskou rýchlosťou a už som ju nedobehol. Tento zázrak však pripisujem jej Pavlovovmu reflexu spúšťaného melódiou prechádzajúceho zmrzlinového voza, ktorý sa pustila zbesilo prenasledovať. Nebyť toho, som určite piaty. Nevadí.“

John ešte stál prehnutý pri bráne a vydýchaval svoj osobák. Keď bolesť v boku odznela, vykročil smerom k prvému baru. Presne tak, ako si pred pár dňami predsavzal.  Vo dverách sa John rozhliadol lokále. Bol to malý podnik zariadený v štýle pozemskej Kuby zo šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Väčšina zariadenia si už pamätala priveľa rokov, ale to vlastne dodávalo miestu typickú atmosféru. Niekoľko hostí posedávajúcich pri stoloch  o niečom vášnivo debatovalo. Asi o páde toho blbého meteoritu. Správy už štvrtý deň nehlásali nič iné. Asi by bolo treba načapať nejakého prominenta s prostitútkou, aby mali noviny opäť o čom písať. Vyzeralo to na príjemné posedenie a relax, na ktorý sa John tak tešil.

„Dvojité Cuba Libre bez coly a nešetrite na rume!“

Johnova objednávka vyslovená cez široký úsmev bola pre barmana viac než výrečná. Tento zákazník sa prišiel opiť a nechce odísť po vlastných.

Po pár hodinách svojského oslobodzovania Cuby od prekliatych kapitalistov, začala pozvoľna odznievať bolesť hlavy a nastupujúca únava sľubovala toľko vytúžený spánok.

Čoraz ťažšie viečka smerovali oči k východu a k pristaveným taxíkom. 

„Platím.“

Zamával John na barmana.  Ten mu však nevenoval pozornosť. Hľadel niekam do rohu miestnosti. John sa tam pokúsil zaostriť a sústredil sa na hlasy, ktoré odtiaľ prichádzali.

„Ako sa opovažuješ mi toto povedať? Kde by si bola bezo mňa?! Mohla by si tak akurát fajčiť špinavých úbožiakov za smetiakmi, alebo sa predávať na webe! Aj keď si neviem predstaviť takého zúfalca, čo by ti za tvoje strnulé vystúpenie platil,“ kričal v rohu miestnosti chudý muž stredného veku na vedľa neho sediacu ženu. Tá bola o niečo mladšia. Snažila si tvár skryť do vlasov a dlaňou si zakrývala oči.

„Si chudák a je mi ťa len ľúto. Veľmi ľutujem, že som ťa vôbec spoznala.“

Vzlykala a z očí jej tiekli slzy. V zapätí sa zdvihla a jej gaštanové vlasy sa jemne hojdali vo vlnách, v ktorých boli natočené. Chcela sa otočiť a odísť, ale zabránila jej v tom žilnatá dlaň, ktorá ju mocne stisla za ruku. Dievča od bolesti zaúpelo.

„Neľutuješ! Aspoň teda zatiaľ nie. Ale budeš, ver mi, že budeš ľutovať.“

Povedal jej do tváre a na jeho holom čele sa v slanom pote zaleskol vytetovaný had. 

„Pusť ju, debil!“

John ani nevedel, ako to zo seba vysúkal, ani ako sa mu podarilo tak rýchlo prekonať vzdialenosť medzi ním a holohlavým hadom. Teraz mu uprene hľadel do očí. Alebo aspoň do miesta, kde tušil, že by mali byť oči. Keby vedel, že dnes bude za hrdinu, dal by si o pár rumov menej.

V bare by bolo počuť spadnúť špendlík na zem. Všetci so zatajeným dychom sledovali, ako sa situácia vyvinie.

„Kto si kurva myslíš, že si? Neser sa do toho, do čoho ťa nič!“ zreval holohlavý na Johna a silno pri tom zatriasol blondínkou.

„Pusť ju...ty DEBIL!“ zopakoval John hlasom, z ktorého bolo cítiť neurčitú vyhrážku. Pritom dôrazne vyslovoval každú slabiku posledného slova.

„Inak čo?!“ spýtal sa holohlavý so širokým úsmevom, ktorý odhalil čiernu dieru na mieste, kde kedysi býval očný zub. „Vykrvácaš tu na podlahe??“ Opýtal sa Johna a voľnou rukou si od pása stiahol za chrbát dlhý kabát, ktorý mu končil pri kolenách. Za opaskom sa mu čnela čierna pištoľ.

„Nevidíš debil, že slečna je na odchode?!“

Holohlavý odsotil dievča na zem a druhou rukou siahol po zbrani. Tú už ale držala rýchlejšia ruka Johna a pištoľ vytrhla spoza nohavíc. Ľavou rukou schmatol prekvapeného agresora za tričko a ukoristenou zbraňou mu zasadil úder do nosa. Bolo počuť puknutie nosnej prepážky a z očí vytryskli slzy.  John mu päsťou vrazil do brady a nohou mu podrazil nohy. Tetovaný sa s kvílením zvalil na zem. Tupý úder mu vyrazil dych. Váľal sa po zemi a krvou z nosa špinil ošúchaný a zatuchlý koberec.

Dievča na to všetko meravo hľadelo. Začala sa triasť a ochromená strachom sa nevedela pohnúť. Stále si zvierala miesto na ruke, ktoré jej ešte pred momentom mliaždil muž váľajúci sa teraz na zemi.

John k nej urobil krok a napriahol pomocnú ruku.

„Hej, si v poriadku?“ Po odstavení hrozby sa John snažil v alkoholovom opojení zaostriť na dievča.

To s preľaknutím odlepilo pohľad od zeme a pozrela hore. Nič nepovedala, len sa otočila a so strachom v tvári utiekla z baru. 

„No..., nemáš za čo,“ zamrmlal John sám pre seba a znovu pozrel na muža s krvavou tvárou.

„A ty...muselo to byť?! Musel si sa správať ako debil?!“

John sa ležérnym krokom vrátil k baru. Tam si všimol, že v ruke stále zviera zbraň holohlavého hada. Vytiahol z nej zásobník, namieril do zeme a pre istotu stlačil spúšť. Žiadny výstrel sa neozval. Zaistil ju a položil na bar. Opilecky sa uchechtol.

„Platíííííím!“ zopakoval svoju požiadavku na barmana.

„Halóóóó“ zamával náramkom s čipom previazaným s jeho bankovým účtom.

Barman mierne prikrčený a z bezpečnej vzdialenosti len mávol rukou.

„To je dobré. Je to na účet podniku.“ Vôbec sa mu nechcelo približovať k človeku, čo je opitý a zjavne nebezpečný.

„Vážne? No tak to ti veľmi pekne ďakujem kamarát. A nehnevaj sa za tú nepríjemnosť s debilom.“ Kývol bradou do rohu, odkiaľ sa pred chvíľou vrátil.

„Nnnič sa nnnestalo.“ Zakoktal barman.

John si cez seba prehodil svoje sako a zberal sa na odchod.

V tom nočná ulica pred barom ožila striedavými modrými a červenými svetlami. Jeden z hostí určite zalarmoval políciu a tá vyslala jednu z najbližších hliadok robiť poriadok.  Teraz už stáli strážcovia poriadku v bare a pohľadom hodnotili situáciu. Johnovi rýchlo doplo, ako to asi vyzerá. Je na mol, ruka od krvi, pri tom sám nikde nekrváca a jediný je na odchode.

Jeden z policajtov vytiahol putá a ukazovákom namieril na Johna.

„Otočte sa a ruky za chrbát!“

John zvesil hlavu a poslúchol výzvu policajta. Vedel, že nemá zmysel sa hádať. Napokon pravda sa určite rýchlo ukáže.

„Na moju obhajobu poviem, že to vyprovokoval ten holohlavý had tam v rohu.“ Bradou kývol k zvíjajúcemu sa chlapovi na zemi.

„Obhajobu si nechajte pre sudcu.“

Kovové pásky sa ostro zarezali do zápästí a jeden z policajtov vyvádzal Johna von k autu.

Tesne pred tým ako prešli dverami ešte počul holohlavého vzlykavý výkrik.

„Kto vlastne si do Boha?!“

„Ja som stredoškolský učiteľ, kurva!“

 

 

*

 

 

Ráno bolo pre Johna ťažké. Zobudil sa na tvrdej lavici v mundúre, ktorý nebol jeho a smrdel. Mal príšerné sucho v ústach. Na jazyku chuť týždňových ponožiek. V hlave mu dunelo a ostré stropné svetlo ho bodalo do očí. S ťažkosťami sa pomaly posadil a prstami si mnul spánkové kosti. 

„Dobré ránko, princezná! Včera si bolo veľmi zlé, zlé dievča,“ smial sa spoza stola policajt, ktorého John videl prvý raz v živote.

„Kde do riti...?“

„Aj som si myslel, že si nebudeš nič pamätať.“

Až teraz zacítil John ostrú bolesť na hlave. Inú ako býva tá poopičná. Rukou si na temene nahmatal ranu a zaschnutou krvou polepené vlasy.

„Čo to do riti...?“

 „Za to si môžeš sám. Keď ti uvoľnili ruky, aby ťa mohli prehľadať, začal si čurať na auto. No a to vieš, kolega je taká prchká povaha...potom si už len spinkal.“

Zťažka sa posadil na lavicu a končekmi prstov si chvíľu mnul spánky. Pomaly sa začal rozpamätávať na minulú noc.

„Vlastne vám za to ďakujem, už som sa potreboval dobre vyspať.“

„Rado sa stalo.“

Johnova cela bola nie veľká. Bola v nej dlhá lavica, ktorú navrhovali funkčne bez potreby náznaku pohodlia. Steny boli biele. Aspoň kedysi. Teraz pôvodnú farbu prekrývali mastné fľaky a rytiny s dôležitými myšlienkami a sprostými básničkami.

„Nie je žiadnym tajomstvom,

že mám vtáka ako strom.

Či si veľká a či drobná,

vyprášim ti tvojho bobra. “

„Neučil som síce literatúru, ale podľa mňa to hodnotu má,“ usúdil John pri pohľade na jedno dielo zo steny.

„Za čo ma tu vlastne držíte? Nič zlé som neurobil. Spýtajte sa hocikoho z toho baru.“

Policajt si v príručnom počítači tenkom ako papier nalogoval Johnovu zložkou.

„Ja tu ale vidím niečo úplne iné, pán John Waterbi. Svedkovia vás videli, ako obťažujete dvojicu zabávajúcich sa ľudí a jedného ste napadol a dokonca ste sa mu vyhrážal zbraňou. Tento pán na vás aj podal trestné oznámenie.“

„Kravina! To on chcel vytiahnuť zbraň na mňa! Tá zbraň ani nebola moja.“

„To sme si už tiež overili a máte pravdu. Je totiž kradnutá. A hádajte čo ešte?“

John na chvíľu strnul a hlavou sa mu prehnal húf myšlienok. Potom mu to docvaklo.

„Sú na nej moje otlačky,“ vydýchol rezignovane.

„Má na sebe IBA vaše otlačky a je celá pokrytá vašou DNA. Ak teda neberieme do úvahu krv z rozbitého nosu, ktorý máte tiež na svedomí.“

John sa postavil a podišiel k bezpečnostnému sklu oddeľujúcemu celu od policajnej kancelárie.

„Zbraň som zobral tomu plešatému hadovi. Presne tomu, ktorý ma ňou aj ohrozoval.“ John zvyšoval hlas a bolesť ustupovala zlosti.

„Ja som tu hrdina, čo sa zastal ženy v problémoch! Ja som tu rytier v lesklej zbroji!“ John si zrazu uvedomil ako smiešne to znie. „Aj keď teda inokedy býva lesklejšia než dnes.“ John so sklonenou hlavou smutne zhodnotil svoj špinavý zovňajšok. „Tu má ale sedieť to potetované hovädo a nie ja!“

S posledným slovom John udrel päsťou do skla.

„Sadni si, lebo mi zlyhá obušok!“ zatykal výhražne policajt Johnovi.

Policajt, ktorý bol mierne pri sebe sa postavil a pomalým krokom sa blížil k cele. Spopod fúzov sa usmieval.

„A ešte jedna vec, ktorá ti v obhajobe tvojej historky nepomôže. A tou je toto vrecko plné drog.“

Policajt mával Johnovi pred tvárou vreckom marihuany tak pracne rozdelenej do malých dávok Markom z III.B.

„Toto by stredoškolský učiteľ nemal mať u seba. To ako díluješ trávu študentom priamo v škole? To je dosť silná káva aj na mňa a to som vo fachu už dvadsať rokov“.

Vrecko s marihuanou si policajt zdvihol pred tvár a zamyslene naň pozrel.

„Na druhú stranu musím uznať, že trh si si podchytil šikovne. Tak či onak, vykrúcať sa ti z toho bude ťažko pán učiteľ. Ako to vidím ja, tak máš na krku napadnutie so zbraňou, ublíženie na zdraví, prechovávanie návykovej látky za účelom ďalšieho predaja...toto množstvo nezodpovedá tolerovateľnému množstvu určenému pre osobnú potrebu, no a v neposlednom rade nezabúdajme na urážku a napadnutie verejného činiteľa.“

John odlepil zrak od podlahy a s nadvihnutým obočím sa spýtavo pozrel na policajta.

„Posledné kvapky totiž skončili poručíkovi Swarinskému na nohaviciach,“ vysvetlil policajt s burácajúcim smiechom. Chytal sa za brucho a oči sa mu leskli pobavenými slzami.

„Ja ho teda moc rád nemám, je to taký rýpavý puntičkár, ale o to je to horšie pre teba.“

Pomaly sa opäť vracal k svojej rozsedenej stoličke za pracovným stolom. Cestou si z očí utieral vyhŕknuté slzy z predstavy pomočeného kolegu.

„Zatiaľ si tu u nás oddýchni. Dnes zaevidujeme aj tvoju výpoveď a oboznámime ťa s obvineniami, ktoré sú na teba podané. Potom sa môžeš poradiť s právnikom, ktorý ťa bude informovať o ďalšom postupe.“

John si položil hlavu do dlaní a snažil sa zrekapitulovať včerajšiu noc do najmenších detailov.  Tvár sa mu skrivila povzdychom, keď si konečne spomenul na pomočeného policajta. Vedel, že to bola veľká chyba a čoskoro sa mu zle  vypomstí. Jej jasnou pripomienkou bola boľavá hrča na hlave a pulzujúca bolesť v jej okolí. No zďaleka najväčší problém boli drogy nájdené v jeho saku a pištoľ pokrytá jeho odtlačkami. Toto nevyzeralo veľmi dobre. Toto vlastne vyzeralo veľmi zle.

„Našťastie ale žijeme v právnom systéme, kde platí prezumpcia neviny a ja som bezúhonný a vzorný občan, ktorý dokáže svoju nevinu.“ Začal v rýchlosti premýšľať. „Navyše predsa existujú svedkovia, ktorí dosvedčia, ako to všetko bolo. Nemôžu ma zavrieť za mreže na základe dohadov a špekulácií.“ John začal uvažovať triezvo a optimisticky. Do duše sa mu vlievala nádej, že sa všetko rýchlo vysvetlí a možno sa mu dostane aj ospravedlnenie.

„Presne tak. Všetko bude dobré.“ John sa uvoľnene oprel o studenú stenu svojej cely a zavrel oči.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prečo je dôležitý Ústavný súd?

Dzurinda: Fico ma nevyrušuje, jeho kandidatúra na Ústavný súd áno

Štyri dôvody Mikuláša Dzurindu, prečo mu prekáža Ficova kandidatúra.

KULTÚRA

Zomrela princezná so zlatou hviezdou Marie Kyselková

Dostala niekoľko filmových rolí krátko po sebe a potom ponuky utíchli.

Autorská strana Evy Borušovičovej

V ruke držíme bombu. Tiká a ruší našu koncentráciu

Myslenie pomalé a rýchle niekde medzi voľbami a rozvodom.


Už ste čítali?